Lenka Abelovská
Nakoľko sa podieľate na tragickom mrhaní potravinami?
Ročne sa vyhodia temer dve miliardy ton potravín. Radi zatvárame oči pred nepredstaviteľne veľkými, neúnosne znepokojujúcimi číslami. Po nedávnom výroku jedného (36-ročného) známeho, že neverí údajom o holokauste, "veď až toľko ľudí predsa nemohlo byť zavraždených", som si spomenula na druháčku Helenku zo skvelej knižky Ireny Douskovej Hrdý Budžes, ktorá nechcela veriť, že jej otcovi v detstve SSáci zastrelili rodičov pred očami, "pretože" (len parafrázujem) "niečo také predsa nie je možné". Je nám prirodzené brániť sa istým faktom. Obrovské čísla nás ohrozujú úzkosťou z vlastnej malosti a nemohúcnosti, či "nebodaj" i pocitmi viny, že prispievame svojou troškou do kolektívnej mašinérie hrôzy a/alebo absurdity. Takéto údaje sa na nás dnes valia vo všakovakých kontextoch. Mnohí sa uchyľujú k extrémnym reakciám: popieraniu chrániacemu pokoj mysle či nadmernej úzkosti z bezmocnosti a obáv z dôsledkov. Rozmanití aktivisti sa však držia Gándhího výzvy: "Buďme zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete." Presviedčajú nás, že zmeny sú možné a dôležité aj v zdanlivo primalom meradle našich bežných životov. V prípade plytvania potravinami, vodou či energiami o tom niet pochýb.