Nenapadlo mi, že som chorá; cítila som sa úžasne! (Rozhovory o psychoterapii 3)

Susanne v mladosti nevedela o depresii a možnostiach jej liečby nič. Dnes verí, že informácie, teraz bežne dostupné na internete, by jej boli v tom období veľmi pomohli. Príznaky depresie bez zjavnej nádeje na zlepšenie ju priviedli až k pokusu o samovraždu. Rodičia i manžel ju od liečby skôr odrádzali. No i tak napokon prešla niekoľkými psychiatrickými liečebňami, vystriedala už mnoho liekov a viac i menej efektívnych psychoterapií. Stále hlbšie spoznávala seba i svoju chorobu, naučila sa lepšie vychádzať sama so sebou a zvládať depresívne obdobia. Dlhodobo jej pomáhajú i kreativita, talent a zručnosť (hoci, keď jej výtvarné diela pred pár rokmi vystavovali v malej miestnej galérii, prinieslo jej to viac stresu než radosti). V súčasnosti dokonca čelí novej výzve; nárokom a stresu vysokoškolského štúdia.

Na rozdiel od väčšiny ľudí s bipolárnou poruchou predstavených v skvelom dokumente BBC Stephen Fry: The Secret Life of the Manic Depressive, svoju chorobu by oželela rada: príjemnosť mánií nevyvažuje utrpenie v depresívnych fázach ani ďalšie dopady bipolárnej poruchy na jej život.

Jej momentálne mierne depresívne obdobie, spustené koncom náročného skúškového obdobia, sa trošku prejavilo aj pri tomto interview (začali sme ho ešte pred skúškami). Napokon som sa teda vzdala niekoľkých svojich doplnkových otázok, napríklad o jej niekdajších pokusoch o samovraždu, ale aj vyzvedania, ako z pozície „belošky v detstve vyčleňovanej z kolektívu“ vnímala apartheid a boje proti nemu. Text je i napriek tomu natoľko dlhý, že som ho opäť rozdelila; v druhej časti sa dozviete viac o podmienkach v juhoafrických psychiatrických liečebniach a o Susanniných skúsenostiach s podpornými internetovými komunitami.

Pomoc bola vnímaná ako pre slabochov či šialencov

Ako dieťa ste sa s rodičmi presťahovali z Dánska do Južnej Afriky. Ako ste vnímali túto veľkú zmenu? Ako dlho trvalo, než ste sa adaptovali?

Mala som 11 rokov. Iba môj otec chcel ísť do Južnej Afriky, matka a my, tri deti, nie. Presťahovali sme sa, pretože otec, stavebný inžinier, sem dostal pracovný kontrakt. Najskôr som s tým zápasila a bola veľmi nešťastná. Trvalo mi asi okolo roku a pol, než som sa prispôsobila a našla si nových kamarátov. Nehovorila som anglicky ani afrikánčinou (to je druhý tunajší jazyk, ktorý sa povinne učí v škole). V tom čase som navyše veľmi šušlala, takže sa mi často posmievali. Čo si najviac pamätám z tohto obdobia, je práve ten posmech v škole, bola to pre mňa nočná mora. Cez prestávky som sa zvykla skrývať na záchodoch.

Už v "násťročnom" období ste boli veľmi náchylná na depresívne stavy. Predpokladám, že to súviselo s týmito skúsenosťami…

Áno. Neskôr som chodila k logopédovi, ktorý ma zbavil šušlania, takže kvôli tomu sa mi viac neposmievali. Potom som sa naučila hovoriť anglicky. Lenže stále som bola "iná".

Keď ste v terapii odkrývali korene vašich psychických problémov, k čomu ste dospeli?

Moja bipolárna porucha má genetickú zložku, pretože môj otec bol takmer iste nediagnostikovaný bipolárny. Myslím si, že jeho alkoholizmus tiež hral úlohu v tom, že moje dospievanie bolo veľmi búrlivé. A to, ako sme sa často sťahovali (každých pár mesiacov, kamkoľvek, kde môj otec dostal ďalší kontrakt), sťažilo udržiavanie priateľstiev. Nikdy som nebola zneužívaná či týraná. Moja matka vždy bola a je veľmi milujúca.

Ako bola v tých časoch všeobecne vnímaná psychiatria tam, kde ste žili? A čo dostupnosť psychoterapie? Zvažovali ste niekedy tieto možnosti alebo to neprichádzalo do úvahy?

Nikdy som o tom nepočula a nebolo by to bývalo pre mňa ani možné, pretože moja matka nedôveruje zdravotníkom. Myslím, že psychiatria bola vnímaná ako pre šialených ľudí. V tých časoch si sa so svojimi problémami vyrovnával sám, nešiel si si po pomoc, tá bola pre slabochov a šialencov.

Čo bolo tým zlomovým bodom, kedy ste profesionálnu pomoc napokon vyhľadali?

Moja snaha získať pomoc spočívala jedine v tom, že som šla k všeobecnému lekárovi a povedala, že sa cítim smutná. Bolo to až po mojom prvom pokuse o samovraždu, keď som mala 23, čo ma poslali za psychiatrom a psychológom. Bola som však primladá na to, aby som chápala zmysel terapie, a prestala som na ňu chodiť po asi šiestich stretnutiach. Psychiatra som navštevovala kvôli liekom až do asi 26-tich rokov.

Ako sa vám snažil pomôcť s depresiou váš všeobecný lekár?

Predpísal mi len lieky na upokojenie, ktoré nepomohli. Tiež mi poradil, nech sa zapojím do nejakých cirkevných aktivít (get involved with a church). Nikdy ma nediagnostikoval ani neposlal k špecialistovi. Myslela som si, že som s tým sama (I thought I was on my own), o depresii ako diagnóze som nepočula, až kým sme sa o nej neučili v škole pre zdravotné sestry. V tom čase som už väčšinu času myslela na samovraždu.

Zaujalo ma, že vám bola diagnostikovaná "existenciálna depresia"…

Psychiater, ktorý sa mi venoval v nemocnici po mojom pokuse o samovraždu, bol Poliak a tí boli menej školení v biologickom modeli psychických chorôb než psychiatri z Južnej Afriky. Stanovil mi diagnózu existenciálna depresia, ktorá nebola v DSM. Druhý psychiater, s ktorým pracoval, si o ňom myslel, že je blázon. Mimochodom, keď ma prestal liečiť na depresiu, stali sme sa dobrými priateľmi. Prestala som s liečbou, pretože nastala remisia, a potom som stretla svojho druhého manžela, ktorý bol scientológ a nepodporoval ma v ďalšom navštevovaní toho lekára. Vtedy som teda prestala chodiť k psychiatrom.

Lekár vám teda ponúkol antidepresíva proti "existenciálnej depresii" namiesto psychoterapie, ktorá by sa mohla venovať tým existenciálnym otázkam?

Nespomínam si už, kto ma vlastne poslal na psychoterapiu, mohol to byť on alebo nemocničný psychológ. Ten čas dnes vnímam trochu zahmlene. V každom prípade ma poslali na psychoterapiu. Chodila som k jednej Poľke, raz týždenne, asi na šesť stretnutí. Ale v terapii som nevidela zmysel, necítila som sa vďaka nej lepšie, tak som tam chodiť prestala.
Po mojom druhom pokuse o samovraždu, deň pred mojimi 25. narodeninami, ma neposlali za nikým, oveľa viac sa sústredili na poškodenia, ktoré som spôsobila svojmu telu veľmi toxickým predávkovaním. Takže akonáhle som viac nevyžadovala intenzívnu starostlivosť a hospitalizáciu a moje telo, hlavne pečeň, sa spamätalo, doktori ma prepustili a opäť som bola ponechaná pekne sama na seba.

Akceptácia terapeutom mi pomohla prijať samú seba, vytvoriť si sebalásku a sebaporozumenie

Kedy teda začala vaša prvá psychoterapia a ako vám pomohla, ako zlepšila váš stav?

Tých predošlých šesť týždňov za terapiu nepovažujem. Takže prvá terapia bola po mojej hospitalizácii kvôli postnatálnej depresii. Mala som 32 alebo 33. Ohromne mi pomohla, hlavne poskytnutím opory a miesta, kde som mohla hovoriť a byť vypočutá. (Môj manžel depresii nikdy nerozumel, ani nezačal.) Chodila som tam dvakrát týždenne rok či dva, potom raz týždenne ďalší rok alebo dva. Myslím, že to bolo dokopy 3-4 roky. Takže to bolo intenzívne.

Čo bolo a je pre vás na terapii zásadné? Všimla som si, že ste raz spomenuli úžasný pocit z toho, že môžete povedať čokoľvek, a terapeut kvôli tomu nikdy nevybehne vreštiac von z miestnosti :-).

V terapii som si vylievala srdce a prezradila všetko, čo som mala na srdci aj v mysli. Niekedy som si myslela, že niektoré veci budú príliš strašné a terapeut ma odmietne, no on len počúval, ďalej som k nemu chodila, terapiu mi neukončil. Asi to som vtedy myslela tým "predpokladom, že ujde vreštiac preč". Myslím si, že akceptácia, ktorú mi poskytoval, mi intenzívne pomohla, hlavne viac prijať samú seba, vytvoriť si sebalásku a sebaporozumenie. Snažil sa ma učiť súcitu voči sebe samej tým, že ho pre mňa modeloval. Môj manžel ma nepodporoval, iba sa so mnou zmieril. Naše manželstvo bolo vtedy trochu vratké, ale deti boli veľmi malé a nikdy by som si sama neporadila, keby som bola odišla.

Keď sa dnes obzriete späť; predpokladáte, že oveľa skorší začiatok dobrej terapie by predišiel tomu, aby sa vaša choroba stala chronickou?

Mala som šancu na terapiu skôr, ale nerozumela som, čo by mohla urobiť alebo načo vlastne je, vážne. Moja depresia nebola súvislá, mávala som remisie. A tiež hypománie, ktoré som však nikdy nerozpoznala, skrátka som si myslela, že už nie som chorá, cítila som sa výborne.

Prekvapilo ma, že bipolárnu poruchu vám diagnostikovali iba pred šiestimi rokmi. Znamená to, že sa váš stav tak zmenil, alebo ste mali od začiatku nesprávnu diagnózu? Ako však môže byť mánia tak dlho prehliadaná?

Keď som mala postnatálnu depresiu, prvý psychiater mi dal Prozac (po nejakých iných liekoch, ktoré zlyhali). Prozac mi spôsobil hypomániu (spätne si myslím, že to bola skôr zmiešaná epizóda). Vtedy mi diagnostikoval bipolárnu poruchu a poslal ma do nemocnice. Lekári v nemocnici si však mysleli, že sa mýlil, a tvrdili, že som depresívna, no mám aj hraničnú poruchu osobnosti (to sa ma dotklo, pretože táto diagnóza prináša ešte viac stigmy než bipolárna porucha). Myslím si, že v tom čase som mala bipolárnu poruchu II. typu, ktorá je charakteristická nie mániami, ale iba hypomániami. Asi preto to bolo prehliadané, plus kvôli faktu, že som nikdy nešla k lekárovi, keď som sa cítila výborne. Lenže vtedy neexistovala diagnóza "bipolárna porucha II. typu", takže keď človek nemal mánie, nebol bipolárny. Táto diagnóza prišla až s ďalším vydaním DSM. Takže dovtedy sa zdalo, že som mala rekurentnú ťažkú depresiu s remisiami. Verím, že práve to, že moja choroba nebola predtým správne liečená, spôsobilo, že sa vyvinula z II. typu na I. typ. No ani počas tej mánie, kvôli ktorej ma napokon diagnostikovali, som nebola nadmerne bláznivá, vedela som to dosť dobre zadržiavať. Takže som možno mávala slabšie mánie? Nespadala som do stereotypu maniaka, ktorý je sexuálne promiskuitný, zadlží sa atď., atď. Inklinovala som k nasmerovaniu svojej mánie do umeleckej tvorby, písania a podobne.

Raz ste naznačili, že vaše umenie dokonca zohralo dôležitú úlohu v určovaní diagnózy…

Myslím, že to bola iba jedna z vecí, ktoré psychiatra priviedli k tomu záveru. Na jednom stretnutí mi povedal, že mám všetky príznaky mánie, a hneď mi na to predpísal lieky. Neboli však dosť silné a mánia rástla, až som raz zavolala všeobecnému lekárovi – neschopná spať, so silnou úzkosťou a nekontrolovateľným rozrušením. Zavolal hneď tomu psychiatrovi a ten ma dostal do nemocnice. Myslím, že keď sa vtedy pozrel na jednu moju koláž vytvorenú v tom období, iba mu potvrdila, čo už vedel. Bola som ohromená; nikdy mi nenapadlo, že som chorá, cítila som sa tak úžasne.

Za tie roky ste boli v terapii so šiestimi terapeutmi. Mohli by ste ich trošku predstaviť, popísať ich "štýly"?

Bolo ich šesť? Kruci, to znie ako riadne veľa! Tak sa na to pozrime: Shanta, Justin, Heather, Martin, Flip a… ešte jeden? Moja pamäť sa zahmlila. Koho som ešte spomínala?

Nuž, pomýlila som sa; zarátala som totiž aj tú terapiu, keď ste mali len niečo cez dvadsať :-). Takže piati.

Shanta a Justin boli školení na miestnej univerzite v rogeriánskej terapii orientovanej na klienta, ale mali jungiánsky základ, aspoň pokiaľ viem. Pomohli mi preskúmať seba samú a tiež interpretovali pár snov. Veľmi sa mi ten prístup páčil a dobre mi sedel. Heather používala naratívnu terapiu. Nikdy som neprišla na to, čo to znamená. Veľmi mi to nepomohlo. Martin len počúval a hovoril veľmi málo. V tom štádiu som však potrebovala viac jeho vkladu (input), takže terapia sa nikam nepohla. Keď som mala ako 47-ročná ten veľký kolaps, začala som chodiť k Flipovi, ktorý praktikuje… Neviem; čo??? Venuje sa aj hypnoterapii, ale tú so mnou robil iba raz, než som bola diagnostikovaná ako bipolárna. Robil trochu kognitívno-behaviorálnej terapie, tiež ešte kým bola mojou diagnózou depresia. Inak sa len rozprávame, vkladá do toho dosť veľa svojich myšlienok (he gives quite a lot of input about what he thinks), je v terapii veľmi aktívny. Tiež mi dáva veľa rád, čím sa veľmi líši od Shanty a Justina. Myslím si, že jeho prístup je ovplyvnený faktom, že moje zdravotné poistenie kryje iba limitované množstvo psychoterapeutických sedení ročne, takže čo robí, musí byť napasované do tohto množstva stretnutí, nie je priestor pre týždennú terapiu. Nemôžem si dovoliť platiť jeho ceny, takže som limitovaná zdravotným poistením. To pre bipolárnu poruchu prepláca 15 sedení ročne, ale nevyužívam už veľmi ani tie, kvôli cenám benzínu – do susedného mesta, kde pôsobí, je to 90 minút cesty.

Oooooch, zabudla som. Mala som ešte dve ďalšie terapie – s nemocničnými terapeutmi v štátnej nemocnici. Obaja práve skončili svoj tréning a robili si ročnú prax pod supervíziou, aby získali kvalifikáciu. Obaja boli veľmi dobrí. Zabudla som ich mená, ale ku každému som chodila rok, týždenne, zadarmo (bolo to platené štátom, na rozdiel od súkromnej zdravotnej starostlivosti, ktorej súčasťou je aj Flip). Musela som terapiu s nimi zakaždým skončiť, keď po tom roku odišli. Zvláštne, že som o nich všetko zabudla. Jémine (O dear), to môj počet terapeutov ešte zvyšuje.

Jeden z rôznych stručných opisov jungiánskeho prístupu ho delí do takýchto štyroch krokov:
"Najskôr vyžaduje otvorenie mysle a srdca signálom z nevedomia – objaviteľným cez intuíciu, pocity, vnútorné videnie a sny, ako aj umenie, signály tela a synchronistické zážitky. Potom zahŕňa umožnenie týmto obrazom, aby sa vyjadrili viac naplno. Obzvlášť užitočné tu môžu byť techniky ako interpretácia snov a rôzne formy aktívnej imaginácie (napr. imaginárny dialóg). Tretím krokom je identifikácia a konfrontácia vnútorných a vonkajších prekážok a protivníkov voči žitiu vlastného skutočného self. Napokon vyžaduje vyvinutie odvahy, sily a integrity na to, aby človek žil svoju vlastnú pravdu vo svete."
Pripomína vám to v niečom niektorú vašu terapiu, keďže Shanta a Justin mali jungiánske základy?

Nie, nepripomína mi to veľmi moje terapie! Bola tam štipka toho – ako som spomínala, interpretovali sme sny – ale inak to bol skôr teoretický základ. Shanta mi priblížila Junga. Možno ich to usmerňovalo v tom, o čom hovoriť, ale predovšetkým ja som viedla terapiu a určovala témy. Rozprávala som skrátka o tom, čo mi prišlo na um (was on my mind). Nebola som si vedomá, ako teoretický základ ovplyvňoval terapiu.

Človek by si na základe takýchto teoretických opisov predstavoval, že "raz príde čas, kedy bude práca hotová". Ale keď symptómy nezmiznú, prichádzajú nové životné situácie a výzvy, …? Menia sa teda počas rokov terapie jej ciele a metódy?

Myslím, že dôvodom, prečo symptómy nezmiznú, je, že bipolárna porucha je ochorením mozgu, ktoré nikdy neskončí, iba prejde do remisie medzi jednotlivými epizódami. Terapia nesmierne pomáha vyrovnávať sa so symptómami, ale hlavnou liečbou, aspoň tu v Južnej Afrike, sú lieky. Každopádne, toto mi tvrdili moji psychiatri a Flip. Myslím si, že pre mňa bola terapia obzvlášť prínosná kvôli tým mnohým rokom, kedy som liečená nebola a kedy som si vybudovala niekoľko veľmi zlých spôsobov "zvládania" problémov (coping mechanisms).

Menilo sa rokmi to, aký prístup terapeuta vám najviac vyhovoval?

Zo začiatku som potrebovala, aby bol ku mne jemný, ale ako čas plynul, tento prístup "v rukavičkách" (softly-softly approach) už nebol adekvátny a potrebovala som väčšiu intenzitu. Premrahala som čas (a peniaze) v terapii, ktorá bola príliš jemná na to, čo som potrebovala.
Môj súčasný terapeut vie byť konfrontačný. To sa mi páči. No ak sa niekedy, keď tam idem, cítim krehko, poviem "prosím, buďte jemný", a on ustúpi od svojej konfrontačnosti a prejde do toho "nebuďte na seba taká tvrdá" módu. (Dokonca ocenil tento môj prístup: "Som rád, že nemáte obavy mi to povedať.") Ostatné razy kriticky rozoberá, čo poviem, aby ma podnietil preskúmať moje pocity a premýšľať o nich. Nikdy sme neboli pohnevaní, ale niekedy ma iritoval a povedala som mu to, on bol zase zo mňa občas vyčerpaný a tiež mi to povedal, so stáleprítomnou láskavosťou a ochotou počúvať.
Myslím si, že terapia je dobrá vtedy, keď terapeut vie prispôsobiť svoj štýl, je dosť všestranný a zvolí vždy pre pacienta najlepší prístup. Nie všetci to dokážu a niektorí ostávajú stále pri svojom štýle, čo je fajn, ale potom musia pacienta poslať k inému terapeutovi. Intenzita terapie musí sedieť, aby to klapalo.

Čo pre vás bolo „liečivé“, okrem toho, čo ponúkajú medicína a psychoterapia?

Moje umenie je liečivé.
Počas rokov som zvykla brávať vitamíny, rybí olej a pod., no neviem, či nejako pomohli, brala som ich skrátka, keďže som sa veľmi dobre nestravovala, obzvlášť počas depresie.
Akokoľvek je to pre mňa náročné, niektoré sociálne interakcie sú liečivé. To je niečo, čo mi teraz v živote chýba, som značne samotárska a moje interakcie prebiehajú cez internet.
Mám hoby súvisiace s remeslami.
Snažím sa chodiť von, keďže bolo dokázané, že časté chodenie má antidepresívny účinok.
Ak mi je dobre, dobre sa stravujem a trochu cvičím. Keď mi je zle, jem hlúposti, necvičím a veľmi často sa neumývam, čiže sa zanedbávam. V poslednej dobre som sa necítila práve dobre. Prichádza to a odchádza.

Myšlienky na starobu ma napĺňajú úzkosťou

Predstavujem si, že s bipolárnou poruchou musí byť veľmi zložité udržať si zamestnanie a zvládať každodenné problémy v práci. A povolanie zdravotnej sestry vie byť veľmi náročné. Spomínam si, že ste sa sťažovali hlavne na stresujúce dopady veľmi prísnej nemocničnej hierarchie…

Keď som doštudovala, zamestnala som sa v tej nemocnici, kam som bola prijatá po pokuse o samovraždu. Vydržala som tam asi rok a môj druhý pokus o samovraždu bol počas toho obdobia, čiastočne kvôli tomu, aká som bola nešťastná v práci. Bolo to ako robiť vo vojenskom tábore.
Po druhom pokuse o samovraždu som sa tam vrátila, ale vzdala som to po pár mesiacoch. Rok som študovala informatiku a získala prácu ako programátorka, neskôr ako učiteľka informatiky. Tiež som pracovala ako manažérka chránených dielní pre hendikepovaných. Potom pre univerzitu, šlo o administratívnu prácu v ich oddelení pre absolventov. Následne som získala prácu ako sestra, bola som klinickou koordinátorkou klinických testov. Ostala som tam sedem rokov, najdlhšie zo všetkých mojich zamestnaní. Mala som fantastického šéfa, ktorý mi dával voľno, keď som na tom bola zle. V tom čase som sa rozviedla a starala sa sama o deti a on bol tiež veľmi chápavý, keď ma deti potrebovali a musela som si vziať voľno.

Aký je váš život dnes? Máte dve samostatné, úspešné dcéry, začali ste študovať na univerzite, …

Myslím, že hlavným problémom v mojom súčasnom živote je, že som osamelá. Lenže pravdepodobne je to moja vlastná chyba. Počas rokov depresie, nie tak dávno (mala som oveľa viac depresie, mánia bývala kratučká (short-lived)), som sa prestala vídať so všetkými priateľmi a odcudzili sme sa, takže dnes sme si takmer cudzí. Cítim sa príliš hrdá na to, aby som za nimi išla a povedala im, že ich teraz potrebujem, a ľudia aj tak nemajú radi tých, ktorí od nich niečo potrebujú (who are needy), takže by som sa cítila trápne.
Je pre mňa veľmi náročné, že moje deti už odišli z domu, pretože celý môj život sa točil okolo toho, že som matkou. Je dobré vedieť, že sú samostatné a dobre sa im v živote darí, a som na ne veľmi hrdá, avšak obrovská časť môjho raison d’êtrezmizla a je ťažké opäť si ho vystavať.
Rozhodla som sa študovať čiastočne preto, že nepracujem a cítim, že musím NIEČO robiť, ale tiež preto, že sa snažím dokázať, že môj intelekt nezmizol. Skutočne potrebujem znovu začať pracovať. Cítim veľkú úzkosť, keď myslím na svoju starobu; nie je už až tak ďaleko a mám veľmi málo peňazí, hoci žijem veľmi skromne. Robím si preto veľké starosti. Mojím najväčším výdavkom je zdravotné poistenie ( medical aid), ktoré hradí moje lieky (takmer), terapiu a psychiatra, ku ktorému chodím. To mi umožňuje ostať v súkromnom zdravotnom systéme, ktorý je oveľa lepší. Tento rok mám náklady na školné, ale na to som si niečo nasporila a tiež drasticky šetrila, ešte aj na jedle, kým som ho splatila.
Nemôžem v tomto období povedať, že by som bola šťastná. Úzkosť požiera väčšinu môjho času. Som osamelá, ale nervózna, ak som pridlho medzi ľuďmi. Raz za týždeň chodím spievať do zboru a stretnúť sa s ľuďmi tam. Cítim, že som živote zlyhala, vybrala som si nesprávne povolanie, nemám záujem ešte niekedy pracovať ako zdravotná sestra a nemám poriadne schopnosti na nič iné. Takže si myslím, že moja budúcnosť je riadne pochmúrna. Možno sa to zmení; závisí to od perspektívy a postoja a moje nie sú veľmi dobré.