reklama

Načo sú nám nálady? (Evolučný pohľad behaviorálnych ekológov)

Na rozdiel od emócií, viažucich sa na situáciu, ktorá ich spustí, nálady integrujú emocionálne zážitky dlhšieho obdobia. Schopnosť meniť nálady bola pozorovaná u mnohých zvierat. Nervové a hormonálne mechanizmy, ktoré za ňou stoja, ostali počas evolúcie značne zachované, čo nasvedčuje ich dôležitej adaptívnej funkcii. Ako možno nálady klasifikovať, aké selektívne výhody poskytujú a ako prístup zdôrazňujúci ich adaptívne funkcie napomáha snahe porozumieť ľudským afektívnym poruchám, zahŕňajúcim napríklad úzkostnú, bipolárnu či depresívnu poruchu? Daniel Nettle a Melissa Bateson, behaviorálni ekológovia z Centra pre správanie a evolúciu Neurovedného ústavu Newcastle University, sa vo svojom minuloročnom prehľadnom článku v Current Biology venovali týmto i mnohým ďalším pozoruhodným otázkam.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
Mnohoraké nálady Tardar Sauce alias Grumpy cat
Mnohoraké nálady Tardar Sauce alias Grumpy cat (zdroj: Zdroj: http://www.quickmeme.com)

Na vedách sa mi okrem všeličoho iného páči, ako sú ich poznatky prehľadne kategorizované a odborné pojmy, vzťahy medzi nimi, metódy skúmania, ... jednoznačne definované. Okrem nevyhnutnosti pre vedeckú prax sa môže aj za tým všetkým, niekde hlbšie, skrývať i snaha napĺňať prirodzenú túžbu človeka vyznať sa "dostatočne" vo svete, v ktorom žije, aj v sebe samom, zdanlivý chaos premieňať na niečo viac-menej (a opäť často len zdanlivo) prehľadné, a teda ľahšie mentálne uchopiteľné a zvládnuteľné.

S náladami sme síce neustále konfrontovaní či už zvnútra, či z okolia, avšak, zdá sa mi, mnohí často skôr zmätene, bez hlbšieho pochopenia. Niektoré ich efekty nás môžu priam zarážať, podobne ako optické ilúzie či iné dopady neintuitívnych rysov spracovávania vonkajších podnetov a informácií naším mozgom. A keď sa ešte vydáme na tenký ľad úvah o tom, nakoľko sú kedy ktoré nálady "adekvátne", pokojne môžeme zbytočne skončiť či už pri nepatrične kritickom vyčítaní "nevhodnosti", alebo naopak pri bezhlavej obhajobe "čohokoľvek", pretože "všetko má svoj dôvod, opodstatnenie, a teda o neprimeranosti hovoriť nemožno, snahy o zmeny by boli neprirodzené".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Práve prehľadnou kategorizáciou, šikovne uchopiteľnými definíciami, výrečnými vysvetleniami istých vzťahov, ale najmä schopnosťou dotiahnuť napokon všetko to zdanlivo odtrhnuté od komplikovanosti bežných (a ešte viac mimoriadnych) situácií ľudského života do relatívne praktických záverov - tým všetkým ma oslovil aj prehľadný článok Evolučný pôvod nálady a jej porúch. Keď som z tých ôsmych nabitých strán textu horko-ťažko vykresala potenciálne publikovateľné zhrnutie a podopĺňala ho sem-tam z iných zdrojov, uvedomila som si, že aj spolu s mojím stručným uvedením do histórie behaviorálnej ekológie znie pričasto akosi "učebnicovo" až fádne. Namiesto podopĺňania odľahčujúcich prvkov ho však skúsim zverejniť v tejto podobe - hádam obsah osloví viacerých aj "napriek" forme...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Behaviorálna ekológia - jeden z mnohých interdisciplinárnych prístupov k pochopeniu správania

"Nič v biológii nedáva zmysel inak než vo svetle evolúcie"
(T. G. Dobzhansky, 1900-1975)

Darwinova evolučná teória zásadne neovplyvnila iba biológiu. V druhej polovici 19. storočia, keď sa začala rozvíjať psychológia ako vedecká disciplína, kládla si časť experimentálnych psychológov pod jej vplyvom otázku, prečo evolúcia viedla práve k tým typom správania a emócií, ktoré v súčasnosti pozorujeme u ľudí a zvierat. Na rozdiel od svojich súčasníkov štrukturalistov, hľadajúcich a kategorizujúcich základné prvky či "štruktúry" psychickej skúsenosti, členovia tejto druhej počiatočnej školy psychológie chápali správanie, emócie i myšlienky ako výsledky adaptácie na prostredie. Ich funkcionalistický prístup ovplyvnil behaviorizmus začiatku 20. storočia a siahajú k nemu aj korene súčasnej evolučnej psychológie. [1]

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Darwinovo dielo, predovšetkým Prejavy emócií u človeka a zvierat (1872) však býva považované aj za počiatok modernej etológie. Tento "pod-odbor" zoológie skúma správanie živočíchov v kontexte poznatkov z anatómie, fyziológie, neurológie a fylogenetickej histórie, čím sa líši napríklad od komparatívnej psychológie, ktorá je naopak oblasťou psychológie, sústredí sa len na relatívne úzky okruh zvierat a na ich správanie nahliada skôr z perspektívy poznatkov o správaní ľudí.

V rámci etológie sa v priebehu 20. storočia vyvinula aj behaviorálna ekológia, zameraná na evolučný základ živočíšneho správania ako dôsledok ekologických tlakov. Skúma napríklad rôzne typy sociálneho správania, pohlavný výber, rodičovskú starostlivosť, komunikáciu či signalizáciu. Komplementaritu jej hľadiska k prístupu iných odborov ilustruje napríklad spôsob, akým sa, na rozdiel od psychológie osobnosti, začala zaujímať o problematiku osobnosti zvierat i ľudí [2]: Psychológia osobnosti bola založená na pozorovaní, že jednotlivci sa charakterovo odlišujú, a začala deskriptívnym výskumom, často s praktickými cieľmi. Behaviorálna ekológia vychádzala naopak z predpokladu, že situácia je hlavným determinantom adaptívneho správania, čiže jedinci čeliaci rovnakej situácii "by sa mali" správať rovnako. Práve pozorovanie, že sa často správajú odlišne, viedlo k jej záujmu o osobnosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako dokladuje aj spomínaný článok Nettla a Batesonovej, behaviorálni ekológovia sa nevyhýbajú ani témam ako emócie a nálady, a keďže narábajú s ich definíciami použiteľnými naprieč celým spektrom živočíšnych druhov vrátane človeka, ponúkajú aj osobité náhľady na ľudskú psychiku.

Emócie ako detektory signálu

"Príroda umiestnila ľudstvo pod nadvládu dvoch suverénnych pánov; bolesti a slasti.
Len ony poukazujú na to, čo by sme robiť mali, ako aj určujú, čo urobiť máme."
(J. Bentham, 1748-1832)

Nálady patria medzi afektívne, čiže s emóciami súvisiace, javy, takže ich skúmaniu musí predchádzať aj dostatočné porozumenie emóciám. Tie možno definovať ako súbor kognitívnych, motivačných a fyziologických zmien spustených vyhodnotením špecifických situácií. Pripravujú a zacieľujú kognitívne a behaviorálne zdroje jedinca na to, čo je za daných okolností prioritné vzhľadom na prežitie. Napríklad odhad, že v prostredí hrozí nebezpečenstvo, spustí v organizme strach, čiže súbor odpovedí zahŕňajúcich zvýšenú ostražitosť, obmedzenie pozornosti na potenciálne zdroje nebezpečenstva a fyziologickú prípravu na "útok alebo útek".

Nervové a hormonálne mechanizmy zahrnuté v týchto zmenách ostali počas evolúcie značne zachované, mnohé už od bezstavovcov. Ich pôvod je teda dávnoveký a pôsobenie prirodzenej selekcie v prospech udržania ich kľúčových rysov nasvedčuje dôležitosti ich adaptívnej funkcie. Iba v prípade ľudí sa však hovorí aj o subjektívnom komponente; o pociťovaní emócie ako príjemnej alebo nepríjemnej. (Na zvieratá vedci toto hodnotenie vzťahovať nemôžu, pretože nemajú možnosť priamo zistiť, čo subjektívne cítia.)

Nie je asi prekvapujúce, že z hľadiska prežitia má schopnosť pociťovať negatívne emócie pozitívnu hodnotu. Dlhodobé štúdie sledujúce koreláciu úzkostlivosti a mortality dokonca odhalili, že ľudia s nízkym sklonom k úzkosti majú vyššie riziko úmrtia než tí s väčšou (presnejšie skôr stredne veľkou) náchylnosťou k tejto emócii [3, 4]. Pravdaže, ani tu netreba zabúdať na "tienistú stránku"; takáto ochranná funkcia nie je dlhodobou výhodou. Citované štúdie dokladujú, že vysoká miera úzkosti počas dospievania je asociovaná so znížením úmrtia kvôli nehode v skorej mladosti, ale vyššou úmrtnosťou z iných príčin neskôr [3], respektíve že krivka závislosti úmrtnosti od miery príznakov úzkosti sprevádzajúcich depresiu má tvar U - od istého bodu teda zvyšovanie úzkosti stráca "ochranný efekt" [4]. (O druhom z výskumov mi tu nedá nespomenúť, že jeho cieľom bolo skúmať úmrtnosť pri depresii a spôsob, akým ju ovplyvňuje úzkostná porucha, často túto chorobu sprevádzajúca. Pozoruhodný je záver, že samotná depresia zvyšuje riziko úmrtia zhruba rovnako ako fajčenie, ale stredne silná hladina úzkosti ho signifikantne potláča.)

Z hľadiska štúdia ich adaptačnej funkcie môže byť užitočné vnímať emócie ako detektory signálu: Identifikujú situácie určitého typu a spustia v organizme zmeny užitočné pre ich zvládnutie. Výhodou tohto poňatia je, že na predpovedanie fungovania emócií v prípade, ak boli optimalizované prirodzeným výberom, tak možno využiť teóriu detekcie signálu, ako ju v 60-tych rokoch aplikovali v psychofyzike. Vychádza z faktu, že organizmy nemôžu svoje prostredie vnímať priamo, ale spoznávajú ho len na základe náznakov, ktoré sú iba s istou pravdepodobnosťou asociované s prítomnosťou situácie relevantnej vzhľadom na fitness. Napríklad šuchot môže naznačovať približovanie predátora alebo byť len šumom lístia vo vetre, podobne určitá farba môže byť znakom potravy, ale aj náhodným výsledkom hry svetla. Signál sa teda obvykle čiastočne prekrýva s šumom pozadia a organizmus sa musí rozhodnúť, koľko signálu naznačujúceho situáciu X potrebuje zaznamenať predtým, než mobilizuje patričnú reakciu Y. Toto množstvo potrebnej informácie sa nazýva detekčný prah. Jeho optimálna hodnota závisí jednak od pravdepodobnosti udalosti X, jednak od relatívnych nákladov a rizík spojených s možnými výstupmi, najmä falošne pozitívnym a falošne negatívnym. Zvýšenie detekčného prahu zvyšuje aj množstvo tých falošne negatívnych, jeho zníženie naopak vedie k mnohým falošne pozitívnym. Pri X veľmi nepravdepodobnom za daných okolností je výhodnejší prah vyšší, pri jeho vysokej pravdepodobnosti naopak nízky. Ak sú však riziká spojené s nedetegovaním X vysoké (napríklad nezbadanie predátora ohrozuje život), optimálny prah je nízky aj za cenu mnohých falošne negatívnych výstupov (ktoré organizmus stoja relatívne málo energie, napríklad na zbytočný útek). Podľa vedeckých pozorovaní platia tieto princípy, zhrnuté v teórii detekcie signálu, aj pre emócie.

Nálada ako miera vnímavosti k trestu a odmene

"Odmeny a tresty sú najnižšou formou učenia."
Zhuangzi (369-286 p. n. l.)

Nálady pretrvávajú dlhšie než emócie a integrujú emocionálne zážitky dlhšieho obdobia, teda sa tak priamo neviažu na jediný spúšťajúci podnet. Zviera opakovane vystavené určitému ohrozeniu si postupne vyvinie úzkostnejší postoj pretrvávajúci aj v neprítomnosti ohrozenia, zatiaľ čo opakovane odmeňované zviera si časom uchováva "dobrú náladu" aj pomedzi odmeny.

Práve pojem odmeny je spolu s pojmom trestu kľúčový v klasifikačnom rámci nálad, ktorý si Nettle a Bateson vybrali z mnohých počas desaťročí navrhnutých prístupov. Stavy nálady v ňom možno zobraziť na ploche definovanej dvoma osami (Obr.), čiže sú klasifikované podľa hodnoty dvoch základných premenných: prahu reagovania na potenciálnu odmenu a prahu reagovania na potenciálny trest. Neumožňujú síce zachytiť celú rozmanitosť ľudských nálad a ich zmien, zato majú viacero výhod: Sú univerzálne použiteľné v zvieracej ríši, využívajú základné pojmy z teórie učenia a sú dobre prepojiteľné s poznatkami neurobiológie aj s teóriou evolúcie a problematikou adaptácie. Teória učenia operačne definuje odmeny ako podnety použiteľné na zvýšenie frekvencie určitého správania, zatiaľ čo tresty ako tie, ktoré ju znižujú. (Operačná definícia je, mimochodom, obvykle presným vyjadrením spôsobu, akým sa v danom prípade (experimente či teórii) zmení konceptuálna premenná (abstraktná idea, napr. nálada) na merateľnú premennú (napr. frekvencia určitého správania po istom podnete) [1].)

Odmeny a tresty súvisia aj s fitness; primárne odmeny (ako potrava či partneri) sú asociované s jej zvyšovaním a primárne tresty (napríklad poškodenie tkaniva, jedy či izolácia) ju znižujú. Prirodzená selekcia teda uprednostňuje mechanizmy vedúce v prostredí, ktorému sú zvieratá obvykle vystavené počas evolúcie, k stratégiám maximalizujúcim získanie odmeny a minimalizujúcim vystavenie trestom.

Obrázok blogu

Obr.: Rámec klasifikácie nálad založený na dvoch osiach,
použiteľný naprieč živočíšnou ríšou

Aký obraz nám teda poskytuje takéto dvojrozmerné zachytenie nálad, keď ho aplikujeme na ľudí? Ako je naznačené v grafe, dlhodobo extrémne nízka či vysoká hodnota jedného či oboch prahov je charakteristická pre určité afektívne poruchy. Pravá strana horizontálnej osi zachytáva mieru stavu, ktorý je u ľudí subjektívne pociťovaný ako optimizmus: Čím nižší je prah odpovede na potenciálnu odmenu, tým viac je pozornosť človeka nastavená na podnety, ktoré by ju mohli priniesť, a tým vyššia je jeho ochota skúšať nové stratégie, ako ju získať. Ľavá strana osi zachytáva mieru depresívnej nálady (tento pojem tu, mimochodom, neimplikuje psychickú chorobu), charakteristickej ahedóniou, pesimizmom a únavou: Toto trio zabraňuje správaniu, ktoré by mohlo priniesť odmenu; človek cíti, že by to nebolo príjemné, že by pravdepodobne neuspel a že ani nemá energiu sa pokúšať.

Dolná časť vertikálnej osi zachytáva mieru úzkosti, kvôli ktorej jedinec ľahko preruší iné aktivity a upriami pozornosť na potenciálne nebezpečenstvá. Charakteristické sú pre ňu tiež ostražitosť, nespavosť či nastavenie pozornosti na náznaky ohrozenia. Horná časť osi predstavuje naopak uvoľnený stav.

Nálady odrážajú nedávne emocionálne zážitky, takže jedincovi vystavenému sérii trestov klesne prah pre detekciu trestov (čiže má úzkostnú náladu), zatiaľ čo séria odmien zníži prah pre detekciu odmien (vyvolá optimizmus) a dlhšia absencia odmien vedie k jeho zvýšeniu (a teda k depresívnej nálade). Prečo by však mala byť schopnosť tieto detekčné prahy takto posúvať adaptívna?

Načo sú živočíchom nálady?

"Život je zástupom nálad ako šnúra perál; a ako nimi prechádzame, ukazuje sa, že sú to mnohé farebné šošovky zafarbujúce svet vlastným odtieňom a každá nám ukazuje iba to, čo leží v jej vlastnom ohnisku."
(Ralph Waldo Emerson, 1803-1882)

Optimálny detekčný prah závisí od pravdepodobnosti udalosti, ktorú treba detegovať, ako aj od relatívnych nákladov na jednotlivé výstupy (ne)detekcie. Všetky tieto parametre sú však značne premenlivé...

Prostredie sa mení v čase a priestore, takže informácia o pravdepodobnosti jednotlivých udalostí sa počas evolúcie do živočíšneho druhu nemôže "zabudovať". Jedinci namiesto toho využívajú vlastné životné skúsenosti na odhad týchto pravdepodobností v kontexte, v ktorom sa nachádzajú. Výhodou je, že svet je vo všeobecnosti autokorelované miesto, čiže charakteristiky prostredia "dnes" sú bežne štatisticky predvídateľné na základe toho, akým bolo "včera". Pokiaľ je napríklad dnes ťažké dostať sa k jedlu, potom ak nedôjde k zmene okolností, je vhodné predpokladať, že to bude ťažké i zajtra. Podobne, ak je dnes okolie plné predátorov, je pravdepodobné, že zajtra takým bude tiež. Je teda výhodné, ak skúsenosť vyvolá nielen akútnu odpoveď (emóciu), ale aj upravenie očakávania budúcich skúseností (náladu).

Okrem časopriestorovej aurokorelácie prostredia je dôležité aj určité pretrvávanie fyzického stavu organizmu. Od zdravia a energetických zdrojov jedinca, ktoré sa tiež obvykle prudko nemenia, totiž závisí, nakoľko zaťažujúce by boli v danom období náklady na falošne pozitívne a falošne negatívne výstupy detekcie. Je teda výhodné, ak sa detekčné prahy odmeny a trestu prispôsobujú aj fyzickému stavu. Netreba zabúdať ani na jeho interakciu so stavom prostredia: Málo odmien dnes nielenže nasvedčuje nedostatku odmien zajtra, ale aj ponecháva organizmus v horšom rozpoložení, teda menej pripravený na zvládnutie pretrvávajúceho nedostatku. Mnohé útoky predátorov dnes nielen svedčia o riziku ďalších útokov zajtra, ale tiež znižujú schopnosť jedinca brániť sa im.

Adaptívna výhoda schopnosti dynamicky sa meniacej ale do istej miery pretrvávajúcej nálady je najvyššia v prípade, že miera autokorelácie prostredia a fyzického stavu organizmu je stredne vysoká. Keby boli blízke nule, prahy by sa museli každú chvíľu posúvať, zatiaľ čo ak by boli blízke jednej, jedincovi by stačilo nastaviť si určité detekčné prahy na celý život, nálady by teda boli zbytočné. Všetky tieto úvahy zapadajú do všeobecnejšieho kontextu rozsiahlej literatúry o tom, ako by mali živočíchy optimálne sledovať zmeny svojho prostredia.

Keď sa teraz prenesieme do ľudskej spoločnosti, kde "v našich končinách" bežné tresty nemajú podobu útokov predátorov a absencia odmien obvykle nespočíva v nedostatku jedla, nie je náročné nájsť príklady životných udalostí, ktoré majú dokladovaný vplyv na nálady v súlade s predpoveďami predostretej teórie. Napríklad strata a poníženie pôsobia depresívne, časté nebezpečenstvo vyvoláva úzkosť, odmeny v podobe získania partnera či zamestnania majú naopak efekt antidepresívny. Dopad choroby, chudoby či sociálnej izolácie je zároveň depresívny aj zúzkostňujúci. Okrem toho bol, podobne ako u zvierat, empiricky dokázaný aj vplyv nálady na to, či neurčité (ambivalentné) stimuly (napríklad aj v podobe viet) človek zaradí medzi "ohrozenie" alebo "odmenu". Tomuto dobre známemu fenoménu sa hovorí "kognitívna predpojatosť" (cognitive bias, autori článku však argumentujú v prospech vlastného označenia "prispôsobenie detekčných prahov závislé od kognície"). Mimochodom, experimenty na viacerých modelových organizmoch ukázali, že aj túto predpojatosť, v laboratóriu vyvolávanú depresívne pôsobiacim miernym chronickým stresom, dokáže odstrániť podávanie antidepresív, rovnako ako v prípade úspešnej liečby ľudí.

Adaptívnou funkciou nálady je teda integrovanie informácie o súčasnom stave prostredia a súčasnom fyzickom stave organizmu na vyladenie rozhodnutí jedinca o tom, ako rozvrhne svoje behaviorálne snahy. Aj depresívne a úzkostné stavy teda patria medzi adaptívne zmeny organizmu. K akým úvahám však takýto pohľad na problematiku viedol Nettla a Batesonovú v kontexte psychických porúch? Odpoveď si tu zaslúži samostatný článok ;-).

______________________________

D Nettle and M Bateson (2012). The evolutionary origins of mood and its disorders. Curr Biol 22(17): R712-21.

Ďalšie citované zdroje (okrem Wikipedie):

1. Introduction to Psychology as a Science, Open Learning Initiative

2. Nettle D. and Penke L. (2010). Personality: bridging the literatures from human psychology and behavioural ecology. Phil Trans R Soc B 365: 4043 - 4050.

3. Lee, W.E., Wadsworth, M.E.J., and Hotopf, A. (2006). The protective role of trait anxiety: a longitudinal cohort study. Psychol. Med. 36, 345-351.

4. Mykletun, A., Bjerkeset, O., Overland, S., Prince, M., Dewey, M., and Stewart, R. (2009). Levels of anxiety and depression as predictors of mortality: the HUNT study. Br. J. Psychiatry 195, 118-125.

(Použité citáty som preložila z angličtiny ja (ako asi vidno ;-) ).)

Obrázok blogu

Tak predsa len čosi odľahčujúce na záver...
Grumpy cat: "Mali by ste ma vidieť v zlej nálade!"
(Zdroj: http://www.quickmeme.com)

-

vne emivot), optimzkostn

Lenka Abelovská

Lenka Abelovská

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Popri tom, ako som si rozširovala obzory, snažila sa občas čo-to spracovať do publikovateľnej formy a podeliť sa tu o to s každým, kto má záujem."O mne":Tento blog nemal byť o mne. Keby niekto veľmi chcel, mohol by si ma vygúgliť.(Ale pozor; mám menovkyňu. Ja som tá, čo maturovala na bilingválnej Metodke, vyštudovala biochémiu a zopár rokov strávila na Katedre biochémie PriF UK v Bratislave.)Novšie články odo mňa budete, dúfam, nachádzať tu: http://projektn.sk/autor/lenka-abelovska. Zoznam autorových rubrík:  Zaujímavosti z bioviedO rozhovoroch, ktoré liečiaO (ne)fungovaní mozguVeda v kontexte spoločnostiRozhovory s mladými vedcamiO snahách zmeniť svetRacionálna výživaJazykové okienkoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu