reklama

Pohľad biochemika na seriál BBC Sherlock

Keď som kedysi pozerávala seriál Dr. House, bola som zvedavá, ako jeho odbornú stránku vnímajú lekári. So svojím vzdelaním by som asi mohla obdobne "posudzovať" viaceré moderné krimiseriály, lenže zo všelijakých tých CSI Horná Dolná som si vystačila s upútavkami náhodne zazretými u známych a ani zvedavosť na (podľa povrchných dojmov komicky skreslený) spôsob zobrazenia istých kriminalistických metód ma nemotivovala vyhľadať viac. Obe série novodobého Sherlocka ma však zaujali a okrem zábavy a "tréningu" angličtiny priniesli aj úvahy nad tým, aký postoj k oči mi kolúcim prešľapom inak zručne koncipovaného scenáru a jeho pôsobivého stvárnenia mi pripadá najvhodnejší. Predpokladám, že fanúšikov moje poukazovanie na nezmysly vyprovokuje k vysvetľovaniu, že "o realistickosť tu predsa vôbec nejde". Nuž, niekto si rád všíma v historických filmoch lietadlá na oblohe či pohodené plechovky od nápojov, iní dokážu postrehnúť, keď sa herečke medzi zábermi zmení účes, ... Niekto sa možno rád nechá vyviesť z klamných predstáv o laboratórnych metódach, ktoré mu vnukol (či ešte len vnukne) Sherlock. Vyzrádzaniu deja som sa snažila dôsledne vyhýbať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)
Obrázok blogu
(zdroj: Zdroj: www.sherlockology.com)

Chcem v tomto kontexte zdôrazniť, že mám rada (aj) literatúru žánru sci-fi (nehovoriac už o patavede ;-) ). Pri dobrej sci-fi je mi jedno, či ide o "úplný úlet" alebo predvídavosť držiacu sa striktne súčasných poznatkov; dôležité sú celkom iné aspekty. Princíp nesúladu s realitou je tu totiž rozdielny oproti fikcii, ktorá si "prvky zo sveta laboratórií" požičiava tváriac sa, že zobrazuje skutočnosť. V Sherlockovi sa autori, aspoň to predpokladám, snažia vychádzať z reality, len isté javy doťahujú do extrému, zoskupujú realistické prvky do vrcholne nepravdepodobných konštelácií a všetko podriaďujú zvoleným princípom filmového jazyka. Fantáziu obdivujem, ale keď napríklad porušuje fyzikálne zákony bez toho, aby dala konzumentovi signál, že ju v tomto ohľade nemá brať vážne, naopak sa všemožne snaží vzbudzovať dojem pravdivosti, neubránim sa chvíľkovému pohoršeniu a úvahám o tom, čo si asi tak autori boli ochotní naštudovať, s kým to konzultovali a či vážne tak precenili svoje laické porozumenie procesom, ktoré zobrazujú, ako sa zdá. V súčasnosti existuje toľko fascinujúcich laboratórnych metód! Načo sa snažiť ohurovať nezmyselnými výmyslami? Chýba mi teda vyjadrenie tvorcov: Klamú úmyselne či z nevedomosti? Jediný môj záver: V oboch prípadoch je to vlastne z lenivosti - či už vymyslieť dej tak, aby nevyžadoval klamstvo, no ostal divácky atraktívny, alebo načítať si potrebné informácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nejdem ďalej nudiť rozvláčnymi úvahami, tu sú moje postrehy:

1. séria, 3. diel:

Začnem jedným všeobecným: Zábery z laboratória v St. Bartholomew's Hospital na mňa pôsobili trochu komicky, pretože v labákoch nebýva po stoloch porozkladaných toľko odmerných valcov s kadejako farebnými roztokmi. Autori príliš zdôraznili toto klišé, hoci realita by mohla byť podobne vizuálne pôsobivá. A keď už tam tie roztoky nutne museli mať práve v odmerných valcoch, mali byť aspoň všetky zhora niečím prikryté; takto napospas prachu by v skutočnosti hádam nikde nič nenechali. Oveľa horšie však je, čo v týchto priestoroch nechali porábať hlavného hrdinu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri určovaní miesta, odkiaľ pochádza istá vzorka, vychádza Sherlock z porovnávacej analýzy v nej uchovaných peľových zŕn. Že sa podľa databázy nachádzajú len na dvoch miestach Británie (nezdá sa, že by šlo o rozľahlé lokality), mi pripadá nepravdepodobné, hoci nemožné to asi nebude. Lenže prístroj, akým vzorku skúma, by ho nepochybne k ničomu nedoviedol: Zobrazený počítač síce porovnáva tvary peľových zŕn nasnímaných rastrovacím elektrónovým mikroskopom (angl. "skenovacím", odtiaľ skratka SEM), umožňujúcim trojrozmerne nasnímať povrch vzorky aj v nanometrovej škále. Lenže hrdina sedí za čímsi, čo má od elektrónového mikroskopu veľmi ďaleko (v inej epizóde sa z toho vykľuje mikroskop fluorescenčný) a poskytne rozlíšenie zhruba 500-krát menšie než je schopný dosiahnuť SEM. Bol by pre filmárov až taký problém posadiť Sherlocka za skutočný prístroj (či maketu, ktorá by ho aspoň pripomínala), do osobitnej miestnosti? (Hej; v takom frekventovanom laboratóriu ho určite nenájdete; vyžaduje nie len viac miesta, ale najlepšie aj špeciálne prispôsobené priestory izolované od bežného pracovného ruchu...)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Rastrovací elektrónový mikroskop (SEM) Fluorescenčný mikroskop

Obrázok blogu

Peľové zrná nasnímané pomocou SEM

Ešte ďalej zašli tvorcovia v scéne, kde doma sedí za obyčajným optickým mikroskopom a zrazu v ňom zbadá baktériu. To samotné by bol už úctyhodný výkon, keďže baktérie pri priblížení dosiahnutom optickým mikroskopom vidno iba ako drobné trasúce sa bodky a že sú to ony a nie voľajaké smeti, si môžete byť istí, len ak skúmate vzorku, v ktorej žiadne "smeti" nie sú, čo by bolo o tej jeho absurdné predpokladať. Že Sherlocka pohľad na ne viedol k výkriku ich latinského názvu, by sa ešte s prižmúrenými očami dalo interpretovať ako asociácia, nie ako "zistenie": Videl "čosi" a napadlo mu, že by to mohli byť práve tie a tie baktérie, lebo pozná účinky ich jedu. Predpokladať totiž, že mikroskop by komukoľvek poskytol informácie umožňujúce identifikáciu baktérie (jej biologického druhu a rodu), by bolo veľmi naivné... Lenže ktosi z tvorcov chcel zjavne oko diváka potešiť niečím pekným, farebným, ... A tak sadol k počítaču a poľahky našiel estetický obrázok inkriminovanej baktérie a ponúkol ho ako predstavu toho, čo Sherlock videl. Nuž, musel by mať riadne halucinácie... Opäť ide o obrázok z elektrónového mikroskopu, navyše ešte počítačovo zafarbený (elektrónový mikroskop už z princípu farebné obrázky poskytovať nemôže, veď namiesto svetla využíva prúd elektrónov).
Dokonca sa nedá ani namietať, že si ich Sherlock možno iba - na základe zazretých "trasúcich sa bodiek/paličiek" v zornom poli - predstavil, čiže obrázok ilustroval iba jeho spomienku na voľačo z internetu či knižky, pretože autori pre zosilnenie dojmu
pravdivosti (!) zobrazili aj imaginárny "proces zaostrovania"! Obraz zo SEM však nemožno "zaostrovať", a už vôbec ho nevidno len takto pohľadom cez okulár na vzorku: Systém detektorov sníma výsledky nárazu prúdu elektrónov do vzorky (pružne i nepružne rozptýlené elektróny, vyžiarené elektromagnetické žiarenie, ...) a v súčasných modeloch obraz vzniká až procesovaním dát v počítači (kde sa tiež, prípadne, dodatočne zafarbí). 
Bežný divák si skrátka odnesie scestnú predstavu: "Toto by som mohol vidieť aj ja, keby som mal doma obyčajný mikroskop!" (Ba niektorí možno odteraz predpokladajú, že baktérie sú modré alebo (podľa iných záberov) rôznofarebne svetielkujúce...)
Ešte zarážajúcejšie je, že celá táto "šaškáreň" slúži skutočne asi len na vizuálne ohúrenie časti divákov, pretože podľa logiky riešeného prípadu v skúmanej vzorke tieto baktérie nemali čo robiť, jedine že by sa tam vyskytli náhodou (keďže napr. v pôde sú bežne prítomné). V snahe vyzradiť čo najmenej "princíp" absurdity iba načrtnem: Ako súvisí prítomnosť baktérií na niečom, s čím bola obeť v kontakte, s faktom, že vrah použil jed nimi tvorený?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V seriáloch obľúbenou technikou na identifikáciu osôb je "test DNA". Často sú však jeho možnosti na obrazovkách a plátnach preceňované. Najmä asi pokiaľ ide o rýchlosť, ale tiež úspešnosť v prípade, že sa vychádza z extrémne malého množstva vzorky. Aj v Sherlockovi pôsobí veľmi komicky veta: "Krv je jeho; DNA to potvrdila." Za menej než dve hodiny (zdá sa dokonca, že maximálne jednu) od nájdenia krvi už majú výsledok potvrdzujúci identitu s nezvestnou osobou?! Nehovoriac o tom, že by museli spraviť dôkladnú domovú prehliadku a nájsť vhodnú vzorku DNA na porovnanie s tou z krvi, za takýto čas (netreba zabúdať ani na presun vzoriek do laboratória) by ani najnovšími metódami nezistili nič. Tu sa nemožno tváriť, že šlo o nevinnú filmovú skratku, pretože čas hral v prípade dôležitú úlohu. Komické ale je, že celý "test DNA" bol zbytočný, pretože vyšetrovanie nikam neposunul - scenáristi si tú "imiždovú" vetu mohli prosto odpustiť.

S týmto nálezom krvi sa spájajú ešte dve absurdity: 1. Sherlock si z nej (nie je jasné, ako...) odoberie vzorku a skúma ju, v laboratóriu však má na Petriho miske kvapku krvi, hoci tekutú krv odobrať nemohol. Keby bola iba dodatočne vo voľačom rozpustená, vyzerala by už, myslím, odlišne. 2. Určiť presne objem ľubovoľnej tekutiny vpitej do sedadla (príp. aj rozliatej navôkol) považujem za nemožné (neohovoriac o tom, že Sherlock sedadlo k dispozícii na nejaké špeciálne procedúry nemal).

2. séria, 2. diel:

V rečiach o genetických manipuláciách a fluoreskujúcich zvieratách sa scenár temer zaobišiel bez nonsensov, komicky však pôsobí, akým tónom postavy hovoria o celkom bežných veciach (klonovanie či "svetielkujúce zvieratá"), navodzujúc zdanie výnimočnosti a nebezpečenstva.

Chybný pojem "fluorescenčný gén" sa vyskytuje aj u študentov na skúškach, možno i v hovorovej reči niektorých vedcov. Gén je však, zjednodušene poňaté, kus DNA kódujúci proteín - a fluoreskuje až ten proteín, čo vznikne z aminokyselín podľa informácie nesenej génom. Ide teda o "gén kódujúci zelený fluorescenčný proteín (GFP)".

Čudným dojmom pôsobí v tomto kontexte odpoveď vedkyne na otázku "Prečo?": "Prečo nie?" je síce vtipné, ale vzhľadom na to, ako sa pomerne otvorene rozhovorila o iných súvisiacich veciach, toto si nemusela nechať ujsť a mohla aspoň čo-to naznačiť o užitočnosti GFP a jeho mnohostrannom použití v genetike a molekulárnej biológii. (Veď za jeho objav a prenesenie do praxe bola udelená roku 2008 aj Nobelova cena za chémiu!)

Obrázok blogu

Schéma súdkovitej štruktúry zeleného fluorescenčného proteínu (GFP). Jeho chromofór, teda miesto, ktoré po ožiarení modrým či UV svetlom emituje zelené svetlo, sa nachádza vo vnútri (zobrazený je tu prevažne bledomodrou). 
(Chromofór vzniká reakciou troch aminokyselín reťazca GFP.)

Obrázok blogu

Medúza Aequorea victoria, v ktorej bol GFP objavený
(foto: Sierra Blakely, zdroj: Wikipedia)

To všetko (a ešte pár maličkostí, ktoré nestoja za reč) však pôsobí ako relatívne "stráviteľné" oproti kúskom, čo Sherlocka autori nechali opäť stvárať za mikroskopom (optickým, ale to je tu celkom jedno). Tentoraz ním vo svojej vzorke hľadal narkotikum! Popísal si k tomu papier samými s kontextom nesúvisiacimi nezmyslami - "vodík? dusík? deutérium? voda? H2SO4?" a kadejaké vzorce organických zlúčenín - ako keby mu mikroskop pomohol rozoznať molekulové, ba dokonca atómové zloženie vzorky. (A čo majú napríklad deutérium či kyselina sírová spoločné s narkotikami???) Ani len prítomná pani genetička nedala najavo, že jeho počínanie ju z tohto hľadiska prekvapuje.

2. séria, 3. diel:

Či zmienený olej svieti pod UV svetlom, som neoverovala, pretože verím, že to by si autori nevymysleli. Ale scéna, kde po návrate od UV k dennému svetlu olejové stopy najskôr prestanú byť viditeľné, no vzápätí, po strihu, sa zase objavia, je zjavne založená na dúfaní tvorcov, že divák bude príliš zaujatý dialógom a neuvedomí si, že "čosi zásadné nesedí"...

Vzorky, ktoré z týchto záhadne zviditeľnených stôp Sherlock odobral, skúma opäť mikroskopom. Tentoraz tam nevidí zábery z elektrónového, ale iné prapodivné veci. Že organizmy, ktoré mu v nej "pobehujú", fluoreskujú, by sa dalo vysvetliť tým, že filmová skratka obišla procedúry fluorescenčného farbenia (akurát ako by priamo v tomto mikroskope mohol vidieť naraz modrú a zelenú, to veru neviem). Ale čo zatemnilo myseľ scenáristom (zúfalstvo z neschopnosti nájsť spôsob, ako vyriešiť prípad?), keď nechali geniálneho Sherlocka zvolať pri pohľade do mikroskopu "molekula glycerolu"? Komu a prečo sa snažia nahovoriť, že v optickom či fluorescenčnom mikroskope možno vidieť molekuly veľkosti rádovo desaťtisíciny milimetra? Na identifikáciu glycerolu by bol krátky aj ten elektrónový (avšak kvôli zložitejším než veľkostným limitáciám). Aby to nebolo málo, Sherlock ešte následne "odvodí" (?), že vlastne ide o polymér, v ktorého dlhom reťazci sa okrem iných zložiek opakuje aj glycerolový zvyšok: Pod skratkou PGPR, ktorá predovšetkým povedie jeho následné pátranie správnym smerom, sa skrýva polyglycerolpolyricínoleát (napriek dlhému reťazcu mikroskopicky tiež neidentifikovateľný).

Obrázok blogu

Obrázok, ktorý Google zobrazí ako prvý, keď zadáte pojem "glycerol molecule", autori použili v seriáli aj s textom, možno aby diváka snažiaceho sa z textu čosi zachytiť ešte viac rozptýlili a znížili tak jeho šancu postrehnúť, že mu práve servírujú nezmysly.

Obrázok blogu

Polyglycerolpolyricínoleát používajú rôzni producenti sladkostí, napr. ako náhradu časti drahého kakaového masla. Znižujú tým okrem ceny aj obsah tukov v čokoláde, kalorický obsah však významne nie.

Oproti tomu sú už tie veľmi klipovito naznačené metódy analytickej chémie (ktoré radšej so svojou "neanalytickou" špecializáciou bližšie rozoberať nebudem) "relatívne tolerovateľné", pravdaže až na nerealisticky veľké množstvo stanovovaných látok v type vzorky, ktorú mal k dispozícii, a neprítomnosť "kontaminácie" z iných miest než toho, ktoré Sherlocka zaujímalo. Predstavujem si, že ak by v nej stanoviteľné boli, tak nie bez istých moderných prístrojov. Skúmavky a efektne farbami hýriace "hókus-pókusy" by v tomto prípade nemali šancu (možnože až na to jediné, čo ukázali konkrétnejšie - stanovenie prítomnosti kriedy lakmusovým papierikom; overila som akurát, že pH roztoku kriedy je už v rozsahu detegovateľnosti týmto pH indikátorom, hoci len na hranici).

Neodpustím si ešte ani trochu odbočujúci komentár k zvolaniu "Rododendron ponticum!": Ďalšia indícia, že autori akoby len vzali klišé o ľuďoch s prírodovedným vzdelaním ako oháňajúcich sa latinskými názvami a nezrozumiteľnými odbornými pojmami, naplnili ho často absurdnými a/alebo irelevantnými rečami a stavili na to, že chrlené z úst hlavného predstaviteľa ich všetci zhltnú (snáď aspoň prenesene, ako jeden zo symbolov jeho geniality a "vševedúcnosti"), nezamýšľajúc sa nad obsahom a vhodnosťou.

Tip na záver

Nie je trochu škoda, že zatiaľ čo spôsoby, ako divákov klamú filmovými trikmi, odhaľujú filmári bežne a radi (zarábajúc na DVD-čkach obohatených o takéto bonusy), klamstvá tohto typu nepriznávajú? A pritom by sa o odlišnostiach zobrazovaných metód či úvah a logických postupov od reality dal natočiť krátky divácky pútavý a nevtieravo náučný dokument! A človek by aspoň videl, že filmári sú si týchto svojich úletov vedomí, chápu ich ako jednu z cielene zvolených stratégií a zaraďujú ich zhruba na úroveň klamstiev kaskadérskych kúskov a počítačových trikov. Divákov by bezbolestne trochu poučili a sami by sa tým zbavili podozrenia z pohoršujúcej nedbalosti...

Dúfam, že vám nič z prečítaného nepokazí zábavu a celkový zážitok z - po mnohých iných stránkach - vskutku vydareného seriálu!

P.S.:Dr. Houseovi sa pomerne nedávno výstižne vyjadrila napr. MUDr. Věra Malinová v celkovo veľmi zaujímavom rozhovore s nadpisom Já být jako Dr. House, tak už mě dávno zavřeli.

Lenka Abelovská

Lenka Abelovská

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Popri tom, ako som si rozširovala obzory, snažila sa občas čo-to spracovať do publikovateľnej formy a podeliť sa tu o to s každým, kto má záujem."O mne":Tento blog nemal byť o mne. Keby niekto veľmi chcel, mohol by si ma vygúgliť.(Ale pozor; mám menovkyňu. Ja som tá, čo maturovala na bilingválnej Metodke, vyštudovala biochémiu a zopár rokov strávila na Katedre biochémie PriF UK v Bratislave.)Novšie články odo mňa budete, dúfam, nachádzať tu: http://projektn.sk/autor/lenka-abelovska. Zoznam autorových rubrík:  Zaujímavosti z bioviedO rozhovoroch, ktoré liečiaO (ne)fungovaní mozguVeda v kontexte spoločnostiRozhovory s mladými vedcamiO snahách zmeniť svetRacionálna výživaJazykové okienkoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu