reklama

Seriózna úvaha pri príležitosti Dňa bláznov (1. časť)

Domnievam sa, že príklad pojmu blázon výstižne ilustruje rozdiel medzi profesionálmi v oblasti starostlivosti o duševné zdravie a mnohými laikmi. Laici odborníkom neraz vyčítajú, že robia z ľudí bláznov a dehonestujúco ich nálepkujú diagnózami (a predsa, ako k tomu tí chudáci prídu, že sa niekto opováži odborne pomenovať ich problém!). Psychiatria však pojem blázon nepozná - používajú ho práve iba laici. A dobrý psychiater/terapeut vám povie: "Ja neliečim diagnózu, ja liečim vás. A vy predsa nie ste nejakým súborom príznakov." Ak aj nepovie, lebo na to nepríde reč, tak to tak určite vníma a cíti. Že existujú aj vyhorení, prepracovaní, podlomení rutinou smutnej slovenskej zdravotníckej reality, ...? Uznávam, že je to možné; nezovšeobecňujem. No veľmi dúfam, že citovaný sa nenachádza niekde na cípe gaussovskej krivky...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Venovanie

Tento text venujem váhavým, nerozhodným, zmäteným, vyplašeným z hrôzu budiacich "názorov" roztrúsených po internete alebo vopred smutne rezignovaným na možnosť zmeniť svoj život k lepšiemu s odbornou pomocou. Tí, čo majú vo všetkom úplne jasno, si hádam ušetria čas; načo by čítali cudzie argumenty? Časť z nich, ktorú úvodný odsek predsa len priláka, pravdepodobne zamieri priamo do "diskusie" a odovzdajú v komentári svoje posolstvo, čo je v poriadku, veď máme slobodu slova a Kódex diskutujúceho.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Osobná vsuvka (pokojne preskočte)

Nemala som v pláne venovať sa na blogu týmto témam viac než vo svojom prvom článku predstavujúcom úvod k prevažne "biologicky ladeným" textom, z ktorých mám pár už rozpísaných. Rozsah predpojatosti časti čitateľov, ktorý som pozorovala v komentároch k nemu (ako aj inde), ma však mierne zaskočil. No hlavne motivoval k pokusom formulovať aspoň svoje hlavné argumenty proti niektorým opakujúcim sa predsudkom, čím by som túto tému zo svojej strany rada uzavrela a prenechala ju povolanejším. Ideálne sú, pravdaže, opisy vlastných dobrých skúseností, ale domnievam sa, že občasné úvahy tohto („teoretického", argumentačného) typu by ich mohli dobre dopĺňať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Článok som pôvodne chcela publikovať 1. apríla, no uvažovanie a písanie mi napokon zabrali viac času, preto ten nie celkom priliehavý názov. (Rozdelenie na dve časti snáď komentovať netreba...)

(Už iba jedna drobnosť: Ak to číta nejaký terapeut; zaujímalo by ma, koľkí ste sa spoznali v uvedenom citáte a premýšľate, ktorá vaša pacientka mi ho asi sprostredkovala ;-)!)

Neprepadnime tlaku zovšeobecňovania negatívnych skúseností

Keď vynecháme tých, ktorých predsudky pramenia iba z filmov ako Prelet nad kukučím hniezdom či románov ako Majster a Margaréta (možno som sa netrafila do ich vkusu, ale iné príklady mi na um nezišli) a takých, čo ostali mysľou čiastočne uväznení v minulosti a aplikujú na súčasnú psychiatriu poznatky o pomeroch v totalitných režimoch ("argumentujú" napríklad zločinmi v sovietskych psychuškách), prvou zjavnou chybou zmýšľania mnohých negatívne zapredsudkovaných je zovšeobecňovanie na základe jedného či zopár nepríjemných zážitkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osobne mám s lekármi prevažne výborné skúsenosti, takže by bolo ľahké ma obviniť, že "neviem, aké to je, keď...". Zopár nevšedných spomienok sa mi však hneď natíska. Napríklad pred zhruba desiatimi rokmi kramárenský ORL komentoval moje nervozitou spôsobené ksichtenie sa pred celkom banálnym zákrokom pohrdlivou poznámkou: "No, vás by som si prišiel pozrieť, keď budete rodiť!" Bola som z toho ešte dlho šokovaná a znechutená a druhýkrát by ma k nemu nedostali ani násilím. Podľa logiky väčšiny tých, čo zatracujú psychiatrov, by som teraz mala šíriť zvesti, že "všetci ORL sú prinajmenšom úchylní". Alebo by som to mala vztiahnuť na inštitúciu a tvrdiť, že "kramárenskí lekári pohŕdajú pacientmi"? Prečo trocháriť - najlepšie rovno slovenskí! Túto "príhodu" som však dosiaľ temer nikomu nespomínala a i teraz sa obávam, či ňou len zbytočne nerozdúcham v toľkých tlejúcu animozitu. (Že som nezanevrela na ORL či Kramáre, hádam netreba dodávať.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nepríjemné zážitky ľudia zdieľajú oveľa častejšie. Som za ich zverejňovanie, mrzí ma však, že nie je sprevádzané zodpovedajúcim chválením tých, ktorí svojmu povolaniu (predovšetkým však sami sebe!) robia dobré meno. Zlé skúsenosti pacientov by mali mať v ideálnom prípade dopad aj na lekára: Mali by sme využívať zákonom danú slobodu voľby a nevrátiť sa k niekomu, kto nás vážne sklamal; nevzdávať hľadanie odborníka, ktorý nám vyhovuje, pokiaľ je to len trochu možné. (V špecifickom prípade psychoterapeutov sa dokonca, minimálne v USA, odporúča, aby človek navštívil piatich až desiatich (!) a až po rozhovore s každým si vybral toho, s ktorým si najlepšie "sadnú".) Dnes nám už v orientácii občas dokážu pomôcť aj rozmáhajúce sa webové stránkyhodnoteniami lekárov (len škoda, že ich je tak zbytočne veľa). Možno by skutočne niektorých opustila väčšina pacientov, ak by bola takto uvedomelá, a donútila ich tým k sebaspytovaniu, či dokonca k zmene.

Uvedomujem si a mrzí ma, že tomu často bráni toľko prekážok. Lekárov je (aspoň z istého hľadiska) nedostatok a tí dobrí nemôžu zvládnuť prevziať pacientov tých "neobľúbených", nehovoriac už o malých mestách a vidieku, kde obyvatelia na výber prakticky nemajú... Ešte zložitejšie než pri ambulantných je to zrejme s voľbou lekárov nemocničných.

Hoci sa to nezdá, nezašla som preč od témy - snažila som sa ukázať, kam napríklad môže viesť racionálna úvaha nad problémom so zlými skúsenosťami, ak sa vyvarujeme povrchnému zovšeobecňovaniu a pretlaku emócií. Zistíme, že problémom nie je medicínsky odbor či všetci jeho predstavitelia, ale napríklad aj "situácia v zdravotníctve", alebo dokonca prístup niektorých pacientov.

Nenechajme sa odradiť a neodrádzajme druhých

Dúfam, že predošlý text nebudí mylný dojem, že krivdí tým, čo sú zúfalí a znechutení nie kvôli pár skúsenostiam, ktorými sa nechali odradiť od pokusov nájsť adekvátnu pomoc, ale napríklad v dôsledku dlhodobého utrpenia vzdorujúceho všetkým lekárom a liekom.

Je celkom prirodzené a správne, že túžime po tom, aby medicína pomáhala vždy a všetkým, čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. S tragickým vedomím, že je to túžba nesplniteľná, bývame konfrontovaní rôzne a každý sa s ním viac alebo menej odlišne vyrovnáva. Ak však niekto prepadne svojmu hnevu či zúfalstvu spôsobom, ktorý zahŕňa nespravodlivé zovšeobecňovanie, sprevádzané neraz i hrubým osočovaním, považujem to nie len za nemorálne, ale aj za nebezpečné a hodné verejnej kritiky a snáh o uvedenie na pravú mieru. Mnohých, ktorí by mohli mať oveľa viac šťastia než on, tým totiž vopred odradí, zoberie im odhodlanie, ba možno i nádej, zaseje nedôveru, strach, vystupňuje stres, ... A to všetko im neraz znižuje šancu na zlepšenie ich stavu.

Poznáte ten vtip? "Koľko psychoterapeutov treba na výmenu žiarovky? Stačí jeden, ale ona sa musí chcieť vymeniť." O sile odhodlania uzdraviť sa hovoria príbehy o ľuďoch s rovnakou diagnózou či podobným poúrazovým stavom, z ktorých jeden sa opustil, vzdal a onedlho zomrel, zatiaľ čo druhý veril v uzdravenie, "bojoval" a dokázal to. Hoci zďaleka nie vždy je situácia takto čierno-biela, na dôležitosť psychiky v uzdravovaní poukazuje množstvo príkladov. Aj aktívna spolupráca pacienta býva často rozhodujúca - či už správne užívanie liekov, dodržiavanie životosprávy, alebo vytrvalosť pri rehabilitácii. A predsa neprekvapuje, že spomenutý vtip sa týka práve psychoterapeutov. (Pre tých, čo v tom nemajú jasno, podotýkam, že nimi môžu byť aj psychológovia, aj psychiatri, ale zďaleka nie každý psychológ a psychiater má aj (mnohoročný!) psychoterapeutický výcvik, a teda túto kvalifikáciu.) Zmena pri istých typoch problémov tu totiž oveľa výraznejšie než inde závisí od vôle a snahy pacienta. To ale nie je ekvivalentné tvrdeniu, že človek si môže pomôcť vždy aj sám, "veď stačí iba chcieť".

Nepreceňujme sa, nezovšeobecňujme ani pozitívne príklady

Ako som sa snažila naznačiť už v prvom článku, zmeny psychiky bývajú komplikované aj tým, že človek sa kvôli svojmu stavu často nedokáže snažiť o ich odstránenie, nedokáže cítiť dostatočnú motiváciu. Zatiaľ čo zdravá psychika môže napomôcť uzdraveniu tela, "oslabená" či narušená sa často už nedokáže poriadne chrániť, tobôž nie napríklad zbaviť mučiacej ťarchy minulosti a slobodne pozitívne rozvíjať (vytiahne sa snáď topiaci sám z vody?).

K tomu všetkému je človek z okolia, prípadne aj vlastného vnútra, atakovaný presvedčením, že sám sebe najlepšie rozumie, teda si aj sám musí vedieť najlepšie poradiť. Hovorí sa, že športu a politike rozumejú všetci (keďže sa k nim tak sebaisto vyjadrujú bez ohľadu na vlastnú kvalifikáciu a skúsenosti) a mám dojem, že tu platí niečo podobné: Laik si obvykle netrúfa kecať lekárom napríklad do operácií, veď o anatómii a operovaní nevie dokopy nič a je ochotný si to priznať, ale na psychiku "sú odborníkmi všetci", veď je to predsa niečo každodenne pozorovateľné, niečo, čomu sa nedá vyhnúť a bezprostredne sa nás to dotýka! Hm. Tak o čom teda asi píšu toľké desaťročia učení ľudia toľké odborné práce na tieto témy, polemizujú, naďalej hľadajú nové poznatky a prístupy? Prečo asi treba tieto odbory dlho študovať? No dobre, dalo by sa namietať, že napríklad o takej astrológií je tiež veľa publikácií a treba sa do nej dlho zasvecovať. A to by vyžadovalo dlhé vysvetlivky pojmu vedeckosť. Je tu však stále minimálne jeden asi neotrasiteľný argument: Prečo si teda toľkí bez odborníka pomôcť nedokážu?

Tvrdiť, že by sa človek mal vždy vedieť sám (alebo keď už tak s pomocou (ne)známym odporučenej veštice) vymotať zo zložitých ubíjajúcich problémov, že by si mal vyliečiť vlastnú psychiku, je podobné, ako by bolo vyhlasovať za zbytočných aj iných lekárov. Veď napríklad pôrody už často prebehli v núdzových podmienkach bez odbornej asistencie v poriadku, zatiaľ čo v nemocniciach pri nich zomrelo už toľko žien! A istý sovietsky polárnik si dokonca sám vyoperoval slepé črevo, zatiaľ čo niekomu pri tom chirurg zabudol v bruchu nožničky! Pravdaže, sú ľudia, čo prekonali sami napríklad depresiu alebo prehnane nízke sebavedomie, ako dokladujú najmä knižky k tomu nabádajúce, a mne neostáva než vyjadriť im obdiv a podotknúť, že je skvelé, že sú aj takí, čo to dokážu. Lenže vyvodzovať z toho, že to dokážu všetci, by bolo podobné ako tvrdiť, že každý by korčuľoval ako svetový šampión či maľoval ako renesančný majster, keby skutočne chcel a snažil sa. Skúsme radšej doceniť Sartrovo tvrdenie, že "ten druhý je nevyhnutným prostredníkom medzi mnou a mnou samým"...

Nečakajme od liekov zázraky a nezatracujme ich, ak nesplnia naše vysoké očakávania

Človeku s depresiou je priam kruté a bezcitné hovoriť "povzbudenia" typu: "Vzchop sa, mysli pozitívne, netráp sa tak, veď nemáš dôvod, pozri na iných, čo sú na tom oveľa horšie, ..." Keby to dokázal, iste by rád "poslúchol". Podobne niekomu so sociálnou fóbiou (niekedy zjednodušene vyhlasovanou za "prílišnú hanblivosť") je absurdné sa čudovať, že "sa predsa nemusí hanbiť". Jeho pocity a myšlienky, mimochodom niekedy znemožňujúce aj každodenné fungovanie a vytváranie bežných vzťahov, sú hlboko zakoreneným a skúsenosťami umocňovaným dôsledkom skrytých príčin. Tie neraz dokáže odhaliť či "dešifrovať" len odborník - najmä však iba on s nimi dokáže citlivo a účinne pracovať. Nuž a... skúšali ste niekedy presviedčať niekoho s fóbiou, že sa nemusí báť, s panickou poruchou, že nemusí panikáriť, s anorexiou, aby poriadne jedol? Podobne zbytočne by ste presviedčali závislého, aby sa vzdal drogy, ale tiež vychvaľovali človeka, ktorý sa trvalo nenávidí, dúfajúc, že uzná svoju kladnú stránku a začne sa mať rád.

Že je potom odborník zbytočný - veď ako by ho už len "ukecal" on, keď to nedokážu ani jeho najbližší? Odborníci však "neukecávajú". Časť pacientov tým môžu sklamať (niekedy asi až odradiť), lebo zistenie, že sa od nich očakáva, aby sa tiež posnažili, hoci sa na to necítia, musí byť zrejme dosť frustrujúce. Aspoň zo začiatku, kým nenastanú prvé zmeny k lepšiemu.

Aj keď je možné dosiahnuť v časti prípadov úspech samotnou psychoterapiou (teda "slovom"), lieky jej obvykle napomáhajú. Napríklad v prípade afektívnych porúch (čiže porúch nálady) by mali pomôcť pacientovi dostať sa do rozpoloženia, kedy sa môže konečne o niečo "triezvejšie" a snáď aj menej bolestivo zaoberať problémami, ktoré ho do súčasného stavu uvrhli a/alebo ho v ňom udržiavajú. Utlmí sa jeho prípadná túžba zomrieť a oslobodí sa tak vôľa hľadať "vhodnejšie riešenia". Zlepšenie spánku a nárast síl otvoria viac možností pokúsiť sa venovať príjemným aktivitám namiesto vyčerpaného polihovania. Odbúranie prílišnej, nepatričnej úzkosti dovolí zažiť situácie, ktoré dovtedy robili veľké problémy, v celkom inom rozpoložení, čím ponúkne priestor na objavovanie a učenie sa iného (napríklad menej hanblivého, nesmelého) správania. ("Scenáre" môžu byť rozličné, toto je iba pár príkladov na letmú ilustráciu zlomku princípov. Existuje ich veľa, len my o nich nevieme, pretože sme po nich nepátrali ani sa nevyskytli náhodou v našom bezprostrednom okolí.)

Hlavný problém je, že hľadanie vhodného lieku na niektoré z psychických ochorení či porúch býva neraz mnohomesačnou a niekedy aj mnohoročnou záležitosťou. Aká je ale nádejnejšia, "lepšia" alternatíva? (Rezignácia??) A čia je to "chyba"? Iste za tým niekedy môže byť aj neschopný lekár, ale ani najsamgeniálnejší psychiater v dnešnom štádiu poznania nemôže vychádzať z ničoho iného než štatistických údajov o pravdepodobnosti účinnosti takého či onakého lieku v takom či onakom prípade a možno ešte istej intuície, ktorú by som asi nazvala skôr zmesou skúseností a profesijného šťastia. Z môjho pohľadu je obdivuhodné, že sa ľudia dávajú na takéto (čiže toto a mnohé "podobné") povolania, už aj preto, že musí byť predsa frustrujúce vedomie toľkých limitov; nutnosti, napriek vôli rýchlo uzdraviť, neraz dlho skúšať, ktoré lieky pacientovi najmenej uškodia, a zároveň dostatočne pomôžu. (A ešte za to napríklad bývať obľúbeným terčom osočovania...)

Mnohé oblasti medicíny sa zaoberajú chorobami, ktorých príčiny a priebeh sú jednoznačnejšie a dnes už oveľa jasnejšie, čo umožňuje cielenejšiu liečbu. Takže... obviníme vedcov, že sú babráci a stále nenašli "poriadne" lieky? Alebo to rovno zabalíme a budeme tvrdiť, že žiadne lieky "na psychiku" principiálne vyvinúť nemožno? Skúsme si radšej spomenúť, že ešte začiatkom minulého storočia ľudí kosili choroby, ktoré dnes už prakticky problémy nerobia. Vývoj sa nedá umelo urýchliť a hromženie na štádium, v ktorom sa náhodou nachádzame, nikam nevedie. (Viac o liekoch a ich vývoji snáď v nejakých budúcich článkoch...)

(Pokračovanie niekedy neskôr. Dúfam, že zatiaľ sa záujemcovia oň zotavia z tohto obdivuhodného čitateľského výkonu ;-) a spracujú úvahy, ktoré v nich evokoval ... )

Lenka Abelovská

Lenka Abelovská

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Popri tom, ako som si rozširovala obzory, snažila sa občas čo-to spracovať do publikovateľnej formy a podeliť sa tu o to s každým, kto má záujem."O mne":Tento blog nemal byť o mne. Keby niekto veľmi chcel, mohol by si ma vygúgliť.(Ale pozor; mám menovkyňu. Ja som tá, čo maturovala na bilingválnej Metodke, vyštudovala biochémiu a zopár rokov strávila na Katedre biochémie PriF UK v Bratislave.)Novšie články odo mňa budete, dúfam, nachádzať tu: http://projektn.sk/autor/lenka-abelovska. Zoznam autorových rubrík:  Zaujímavosti z bioviedO rozhovoroch, ktoré liečiaO (ne)fungovaní mozguVeda v kontexte spoločnostiRozhovory s mladými vedcamiO snahách zmeniť svetRacionálna výživaJazykové okienkoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu