Sú tu stovky depresívnych ľudí, ale všetci to skrývajú (Rozhovory o psychoterapii 4)

Problémami v štátnych psychiatrických zariadeniach sú nedostatok aktivity a zlá strava

Máte skúsenosti aj so sebapoškodzovaním? Ak áno, akú funkciu pre vás plnilo?

Nie. Spravila som to raz, keď som bola hospitalizovaná, no nikdy viac. Myslím, že som len strašne túžila niečo cítiť, urobiť niečo so svojou situáciou a prinútiť ich počúvať, nakoľko som zúfalá (počúvali).

Koľkokrát a na ako dlho ste boli hospitalizovaná?

Priveľakrát! Narátala som 12: 10-krát kvôli depresii, raz kvôli mánii a raz kvôli toxicite lítia. 4-krát to bolo len na 1-2 týždne, 4-krát v priemere na mesiac, 2-krát na 3 týždne a 2-krát na 10 dní.

Bolo to vždy s vaším súhlasom? Požiadali ste sama (či niekto blízky?) o niektoré z tých hospitalizácií alebo to rozhodnutie urobil vždy lekár?

Áno, všetky boli dobrovoľné, nikdy ma nezavreli proti mojej vôli. Po mojom prvom pokuse o samovraždu zariadila moje prijatie do psychiatrickej nemocnice jedna sestrička, inak to bol môj praktický lekár, terapeut alebo psychiater. Obvykle som bola hospitalizovaná, keď som mala samovražedné myšlienky (dokola hore-dole) alebo keď som iba celý čas plakala a nevedela si poradiť so životom.

Ako by ste tieto svoje skúsenosti charakterizovali vzhľadom na ich užitočnosť, nápomocnosť?

Myslím, že boli prospešné tým, že mi poskytli prestávku od môjho života a trochu pomoci postaviť sa zase na vlastné nohy. Zakaždým mi aj menili lieky, mnohé z nich neúčinkovali alebo účinkovali iba na chvíľu. Vtedy som ešte nebola na stabilizátoroch nálady, okrem jedného obdobia (spätne si uvedomujem, že vtedy som bola dosť stabilná…). Často som prestala chodiť k lekárom, keď sa môj stav zlepšil, takže som nebola v nepretržitej starostlivosti. Nesprávne lieky (samotné antidepresíva bez stabilizátorov nálady) a moje prerušovanie liečby zakaždým, keď som sa cítila lepšie, sa pravdepodobne podpísali na zhoršovaní mojej choroby. Takže zaň nesiem dosť veľa zodpovednosti.

Ako sa k vám správal personál a aké boli celkové podmienky v nemocniciach?

Skutočne sa nemôžem sťažovať, boli čisté. Súkromné nemocnice sú oveľa krajšie než štátne a aj sa tam liečbe viac venujú (skupinová a pracovná terapia, cvičenia atď.) než v štátnych, kde boli štyri hodinové sedenia skupinovej terapie týždenne a inak sme boli ponechaní posedávaniu a ničnerobeniu. Strava v štátnych nemocniciach bola naozaj zlá a mala ďaleko od výživnosti, takže zjavne netušili, že jedlo môže hrať úlohu v tom, ako sa človek cíti. (Sú tam aj stáli pacienti a ich mozgy a telá musia byť vyhladované po živinách.) Ja som zvykla poprosiť návštevy, aby mi nosili ovocie a iné jedlo. V súkromných nemocniciach je jedlo výborné a dbá sa na všetky faktory podieľajúce sa na dobrom stave (wellness).

Čo by podľa vás mohlo hospitalizáciu urobiť pre pacientov lepšou, nápomocnejšou skúsenosťou?

Aktivita. Hoci je pravda, že človek potrebuje, aby z neho sňali tlak, len tak posedávať a nerobiť nič nie je zdravé, aspoň podľa mňa. V tom sú práve súkromné nemocnice oveľa lepšie. Skutočne by som nechcela ísť späť do štátnej. Aj v súkromnej som sa pomedzi aktivity udržiavala zaneprázdnená – venovala som sa umeniu. Ponechaná ničnerobeniu rýchlo začnem byť depresívnejšia. Avšak ostatní vyzerali spokojne a celé dni tam skrátka prefajčili.

Mohli by ste "sumarizovať" svoje skúsenosti s liekmi na psychiku?

Bola som na toľkých liekoch, že by som sa nedopočítala. Väčšinu času liečili nesprávnu vec. A tiež, prestala som ich brať, keď som sa cítila lepšie. Zdalo sa, že to je cesta: liečiť jednotlivé epizódy depresie a prestať, keď sa to zlepší. Lieky spôsobujú vedľajšie účinky a to bol tiež jeden z dôvodov, prečo som ich zvykla prestať brať. Až niekedy po roku 2000 mi povedali, že musím prijať doživotné užívanie liekov a chodiť k psychiatrovi pravidelne.

Čo sme robili pred Google?

Akú úlohu majú internetové podporné komunity a fóra vo vašom živote? A čo ste sa tam naučili, o sebe a o druhých?

Prvýkrát som sa pripojila na internet v roku 1993, keď bol ešte v plienkach a bol iba e-mail a mailing listy. Pred WWW. Pridala som sa do Depression support mailing list (Walkers-in-Darkness – dnes je to fórum) a po čase som pomáhala s jeho administráciou a prevádzkou. Bolo to prvýkrát, čo som stretla toľkých ľudí s depresiou, a veľmi mi to pomáhalo. Odvtedy som na internete a trávim tam až priveľa času. Je to pre mňa veľmi liečivé, ale zároveň si myslím, že som sa preto často vyhýbala chodeniu von s cieľom spriateliť sa s ľuďmi osobne. Stala som sa členkou rôznych fór a najdlhšie ostala na Mentalhelp.net (dnes Mental Support Community).
Fóra sú také užitočné preto, že sú otvorené stále, 24/7. Môžete tam ísť a písať, kedykoľvek upadnete do krízy a potrebujete spoločnosť a oporu. Môžete prísť, keď sa vám to hodí, a odhlásiť sa, keď nie. Môžete stretnúť ľudí zdieľajúcich rovnaké problémy, oveľa pravdepodobnejšie, než by som mohla v takom malom meste, v akom žijem. Napríklad v podpornej skupine pre ľudí s depresiou, do ktorej chodím, sme iba traja či štyria. Môžem len hádať, že to je kvôli stigme plus kvôli faktu, že keď ste depresívna, stretávať sa s ľuďmi je kríž. Viem, že sú tu stovky depresívnych ľudí, ale nik o tom nehovorí, všetci to skrývajú.
Prečo viac než jedno fórum? Toto jedno je veľmi malé a ja som potrebovala viac. Našla som to na Crazyboards, kde je aj oveľa viac bipolárnych ľudí. Chodím aj na Crazymeds, ktoré je o psychiatrických liekoch. Teraz mám i svoje fórum Lucid dreaming, ale to nesúvisí s duševným zdravím. No všetky fóra prinášajú kontakt s ľuďmi, ktorý mi v reálnom živote chýba.

Všimla som si niektoré vaše príspevky na jednom fór a musím povedať, že obdivujem, ako vy a viacerí ďalší členovia komunikujete s trpiacimi ľuďmi, neraz vo veľmi zložitých situáciách. Čo pre vás znamená pomáhanie druhým? Nie je to aj určitou záťažou – nosiť v hlave problémy iných, bez terapeutického tréningu, ktorý by vás naučil, ako si s nimi poradiť?

Áno, niekedy to môže byť záťaž. Bývala som až príliš angažovaná (over-involved). Práve vtedy je väčšia skupina výhodou, pretože pomáhajú aj iní, takže je to menšia záťaž pre jednu osobu. Myslím, že všetky tie obvyklé reči, ako je pomáhanie druhým zároveň pomáhaním sebe, tu platia. Často vidím niekoho v situácii, v ktorej som sama bola a nemala som nikoho, kto by mi povedal "viem, aké to je, skús toto", a je dobrý pocit pre niekoho to urobiť. Myslím, že som sa počas tých rokov naučila, ako pomáhať bez toho, aby som sa stala priveľmi angažovaná. Zvykla som to vnímať viac ako zodpovednosť, ale teraz je to viac len prívetivosť. Predovšetkým prispievam vlastnou skúsenosťou. Nie je to viac záťaž, lebo keď nemám čo ponúknuť alebo toho nie je dosť, nejdem do toho. No niekedy to bývala záťaž, vtedy som si dala od fóra prestávku.

Niekedy to musí byť obzvlášť náročné…

Niektorým ľuďom sa pomáha jednoduchšie než iným. Zvládam to tak, že ak nie pre mňa niečo priveľa, poodstúpim (step back). Niektorým témam sa teraz už celkom vyhýbam. Neznesiem napríklad neúprosnú negativitu v niektorých konverzáciách. Možno som sa stala trošku cynickejšou. Začiatkom minulého roku som si dala ročnú prestávku od fóra, pretože bolo podľa mňa príliš zamerané na choroby a od toho som chcela uniknúť. Vrátila som sa do práce a chcela som byť vo svete "mimo duševných chorôb" (non-mentally ill) A tiež som vyhorela v pomáhaní ľuďom.

Internet nie je len miesto komunikácie, ale aj obrovský zdroj informácií. Ako sa táto veľká zmena v dostupnosti informácií o duševných chorobách, terapii, liekoch, alternatívnych prístupoch, … zmenila váš život? Ľutujete, že ste tieto možnosti nemali skôr?
Ľutujem, že to tu nebolo, keď som bola prvýkrát chorá, keď som mala okolo 20. Bola by som vyhľadala pomoc skôr. Mala by som viac informácií, takže by som vedela, čo potrebujem. Je úplne fantastické mať možnosť čítať o všetkom. Čo sme robili pred Google? V súčasnosti som oveľa informovanejšia než kedysi.

Nenapadlo mi, že som chorá; cítila som sa úžasne! (Rozhovory o psychoterapii 3)