Nejaké zranenie si nesieme všetci (Rozhovory o psychoterapii 2)

Autor: Lenka Abelovská | 15.8.2014 o 6:00 | (upravené 26.8.2014 o 17:44) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  881x

V štyridsiatke začala štúdium psychológie, po ktorom plánuje terapeutický výcvik a vysnívanú prax psychoterapeutky.

Dnes je už pomerne známy scenár, že bohatý človek s „kariérou snov“ sa v strednom veku poddá túžbe po „zmysluplnej“ práci, vzdá sa predošlého spôsobu života a presmeruje svoje úsilie na neporovnateľne menej výnosné, často naopak pre neho „stratové“, dobročinné aktivity. (O jednom som písala i na tomto blogu.) Obrat smerom k pomáhajúcej profesii však môže prísť aj za celkom iných okolností. V prípade Rose, ktorá nikdy obzvlášť výnosné povolanie nemala, bola skúsenosť z vlastnej psychoterapie motiváciou investovať do ďalšieho vzdelávania a približovať sa k splneniu snu, ktorý sa vďaka nej odvážila nasledovať. V tejto druhej a poslednej časti interview sme sa zamerali na jej motivácie, očakávania od praxe a doterajšie dojmy zo štúdia. (Pokojne si ju prečítajte hoci aj ako prvú, k začiatku sa môžete vrátiť neskôr.)

 

Jazyková poznámka

Keďže preklad niektorých výrazov vnímam ako obzvlášť problematický, dovolila som si ich uvádzať v zátvorkách kurzívou, aby aspoň tí, čo vedia anglicky, mali lepšiu predstavu, ako sa respondentka v origináli vyjadrila, hlavne ak som to ja slovensky dostatočne nevystihla...

Čítala som, že niektorí bývalí pacienti, pre ktorých bola terapia úžasnou transformujúcou skúsenosťou a hlboko obdivujú svojho terapeuta, si prajú "byť ako on" a vydajú sa na novú životnú dráhu – začnú študovať s cieľom stať sa terapeutom. Vy ste však mali následne aj sama značnú "prax" v pomáhaní on-line. Bolo to teda vo vašom prípade skôr vďaka skúsenostiam na internetových fórach, že ste sa rozhodli stať terapeutkou?

Nemyslím si, že moje rozhodnutie študovať psychológiu by malo niečo spoločné s túžbou byť ako môj terapeut. Terapia akoby "zapla" istý aspekt môjho mozgu, ktorý dovtedy svetlo sveta neuzrel. Zrazu som na všetko hľadela s hlbším porozumením (I was getting insights everywhere). Vždy som mala silnú túžbu pomáhať iným a utešovať trpiacich, ale nikdy predtým som nemala dosť sebadôvery na to, aby som verila vo svoje schopnosti. Terapia to všetko zmenila. Našla som tiež časť seba, ktorá si terapeutické stretnutia užívala. Moja schopnosť učiť sa a vytrénovávať si myseľ (stretch my mind) prinášala príjemne rozochvenie (excitement). Milovala som tú výzvu. Chcela som pokračovať v učení sa a zdolávaní výziev. Keď som o svojom rozhodnutí napísala svojmu terapeutovi, nielenže ma v ňom povzbudil, ale napísal mi tiež, že ho to neprekvapilo. Tú myšlienku som mala v mysli ešte skôr, než som sa zapojila do tej internetovej komunity. Myslím, že tam strávený čas zvýšil moju vieru v seba, ako aj uvedomenie, že toto je tým, čo by som chcela v živote robiť. Povzbudili ma aj členovia fóra, ktorí sú sami terapeutmi, a napokon som sa rozhodla do toho ísť.

Takže ste sa rozhodli študovať psychológiu. Ako sa vám páči táto nová skúsenosť?

Práve som v treťom ročníku online kurzov. Zvládam však iba jeden kurz za semester kvôli časovým a finančným obmedzeniam. College, na ktorom kurzy robím, akceptovalo niektoré moje predošlé kredity z Associate’s Degree in Liberal Arts, čo veľmi pomohlo. Študovať psychológiu ma veľmi baví! Je veľmi vzrušujúce v mojom veku (44) objaviť predmet, pre ktorý mám prirodzenú inteligenciu. Tiež ma veľmi zaujíma ľudské správanie a baví ma učiť sa o toľkých rôznych teóriách.
Myslím si, že vyučovanie online celkom dobre nahráva mojim silným stránkam ( plays to my strengths). Organizácia kurzov je vynikajúca, len občas sa s niektorými kurzami vyskytnú problémy, ak sa im profesori dostatočne nevenujú. Mala som skvelých aj hrozných učiteľov... Hocijaké kurzy z psychológie, vývoja človeka či poradenstva mi idú, zdá sa, ľahko. Väčšou výzvou je veda a najväčšou matematika. Najväčšie obavy mám zo štatistiky. Uvidíme, ako to pôjde!

Ako to všetko zvládate popri starostlivosti o rodinu a toľkom písaní na fórum?

Áno, v mojom živote sa toho deje veľa. Občas musím poodstúpiť a pozrieť sa, ako si lepšie rozložiť čas. Som ranné vtáča a to mi pomáha stihnúť, čo treba. Cez pracovné dni sa obvykle škole či fóru venujem len málo. Moje tri deti sa už pomaly začínajú osamostatňovať, takže si ľahšie nájdem voľný čas. Školu milujem a fórum si užívam.

Úryvok z knihy "Kitchen Table Wisdom"

od Rachel Naomi Remen, ktorý Rose nedávno zaujal:

„Mám dojem, že najzásadnejší a najsilnejší spôsob spojenia sa s druhým je počúvať. Len počúvať. Tou možno najdôležitejšou vecou, čo si kedy navzájom dávame, je pozornosť. A obzvlášť, ak je dávaná zo srdca. Keď ľudia rozprávajú, netreba robiť nič než ich prijímať. […] Počúvať, čo hovoria. Zaujímať sa o to. Aby nám na tom záležalo, je mnohokrát dôležitejšie, než aby sme to pochopili.“

Hoci ste ešte dosť ďaleko od praxe; čo považujete za najnáročnejšie či najproblematickejšie na povolaní terapeuta?

Napadá mi tak veľa vecí... Napríklad, nedávno som na jednom z kurzov dostala za úlohu spraviť interview s nejakou staršou osobou, mala som sa pýtať na osobné záležitosti jej života. Pripadalo mi to také náročné! Zistila som, že je oveľa ťažšie a nepríjemnejšie pýtať sa niekoho iného hlboko osobné otázky, než bolo kedy pre mňa hovoriť o sebe. Takže si predstavujem, že môže byť veľmi náročné dosiahnuť vhodnú vyváženosť: dotýkať sa niečej zraniteľnosti, tak veľmi sa snažiac byť úctivý a jemný, a predsa tlačiť postačujúco na odkrytie klientovho problému.

A ako vnímate túto výzvu, ktorú spomenul Lawrence E. Hedges v knihe The Relationship in Psychotherapy and Supervision pri opise svojej prvej skupinovej supervízie vedenej doktorom Rudolfom Eksteinom?
„Hĺbka, do ktorej vaša terapia s každým [klientom] pôjde, bude limitovaná tým, nakoľko vy osobne znášate trúchlenie, vašou vlastnou schopnosťou nakoniec, keď príde čas, pustiť [klienta], s ktorým ste sa spojili. [...] Do vzťahov môžeme vstupovať iba natoľko hlboko, nakoľko vieme, že budeme schopní znášať bolesť straty. Práve preto potrebujeme svoju vlastnú terapiu – aby sme sa naučili vzťahovať slobodne a hlboko a potom aby sme si vyvinuli schopnosť zakúsiť na záver bezodný smútok, pustiť  ( let go) [dotyčného], trúchliť a nahradiť svojich stratených milovaných novými vzťahmi. [...] Odolnosť terapeuta je preverovaná jeho kapacitou zniesť zármutok a trúchliť pre stratu.“
Cítite sa na toto pripravená a ak áno, je to hlavne vďaka vašej terapeutickej skúsenosti s trúchlením?

Myslím, že za posledných 7-8 rokov, a obzvlášť 4-5 rokov, som vstupovala do priateľstiev na hlbšej úrovni než predtým. Verím, že moja potreba puta (connection) a blízkosti nahrádza môj strach zo straty. A keďže som pretrpela stratu a bola schopná nájsť cestu von a rásť, viem teraz, že dokážem zniesť tú bolesť. Som na to pripravená? Natoľko, nakoľko môžem, áno. Bezodný smútok zo straty som zažila a naučila som sa s ním sedieť (precítiť, nezaháňať ho). Myslím si, že každý musí nájsť svoj vlastný najúčinnejší spôsob zvládnutia straty a trúchlenia. Často myslím na univerzálne puto (connection) a na to, ako sme všetci prepojení láskou, a to je mi útechou. Na mojich klientoch by mi bezpochyby záležalo a nepochybne by som tiež cítila bolesť a stratu pri ich odchode.

Pomáhanie druhým ako súčasť psychoterapie

Ako napísal I. D. Yalom v kontexte výhod skupinovej psychoterapie, „byť nápomocný druhým vyvádza pacientov z chorobného sústredenia sa na seba, ktoré život mnohých zbavuje zmyslu. Čím viac sú schopní vysť zo seba samého, ponúknuť sa iným (extend themselves to others), tým viac prežívajú pocit naplnenia.“

(The Yalom Reader: Selections From The Work Of A Master Therapist And Storyteller. Basic Books, 1998)

A čo považujete za odmeny, ktoré toto povolanie človeku poskytuje?

Zdieľanie ľudskej skúsenosti, sprevádzanie niekoho na osobnej ceste k uzdraveniu, možnosť utešiť trpiaceho, spojenie s druhým človekom, možnosť mať pozitívny vplyv na niečí život, byť proaktívna v snahe vytvoriť svet, aký si prajem... Som si istá, že by som toho vedela vymenovať ešte viac.

Považovali by ste sa, ako terapeutka, za „zranenú liečiteľku“, v jungiánskom zmysle?

Opis „zraneného liečiteľa“ (wounded healer) považujem za fascinujúci a cítim, že sedí na moje osobné skúsenosti. Občas cítim prepojenie s ľuďmi, ktorí vyjadrujú hlbokú bolesť či strach; zvyknem cítiť zdieľanú ľudskosť. Myslím si, že nejaké hlboké zranenie máme všetci a ak si ho dokážeme byť vedomí a prijať tieto aspekty samých seba, možno to uľahčuje druhým dokázať to tiež. Počas tých rokov som spoznala viacerých členov internetového fóra so skúsenosťami a pocitmi, ktoré vo mne hlboko rezonovali. Cítila som, že naše interakcie boli pre mňa liečivé a snáď takými skutočne boli aj pre nich.

O kontexte a zmysle pojmu wounded healer

sa môžete okrem Wikipedie dočítať viac napríklad aj v týchto voľne dostupných článkoch či ukážkach z kníh (vložené linky odkazujú na konkrétne úseky textu kníh):

Alison Barr v ankete s 253 respondentmi zistila, že niečo vyše 70 % zúčastnených psychoterapeutov bolo pri výbere povolania ovplyvnených minimálne jednou psychicky zraňujúcou skúsenosťou, a r. 2006 o tom napísala článok An Investigation into the extent to which Psychological Wounds inspire Counsellors and Psychotherapists to become Wounded Healers, the significance of these Wounds on their Career Choice, the causes of these Wounds and the overall significance of Demographic Factors.

„Rozhodujúce viac nie sú analytikova otvorenosť, „mentálne zdravie“ či vedomosti, je to skôr jeho vlastné zranenie (hurt), čo mu udáva mieru jeho schopnosti liečiť,“ parafrázuje David Sedgwick C. G. Junga v knihe The Wounded Healer: Counter-Transference from a Jungian Perspective (1994), podobným témam sa venuje napr. aj v novšej knihe Introduction to Jungian Psychotherapy: The Therapeutic Relationship (2001).

„Liečba nemôže byť ničím iným než produktom vzájomného vplyvu, v ktorom celá doktorova bytosť, rovnako ako bytosť jeho pacienta, hrá svoju úlohu,“ dočítame sa (opäť Jungov citát) napr. v knihe Maria Jacobyho Jungian Psychotherapy and Contemporary Infant Research: Basic Patterns of Emotional Exchange (2001).

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?