Ako psychoterapeuti vnímajú hranice psychickej choroby?

Autor: Lenka Abelovská | 21.7.2014 o 6:30 | (upravené 26.8.2014 o 17:45) Karma článku: 5,56 | Prečítané:  2163x

Predstavme si v učebnici pre medikov: "[…] zdraví o sobě neexistuje a všechny pokusy nějakou věc takto definovat jsou bědně nezdařené. Záleží na tvém cíli, tvém obzoru, tvých silách, tvých pohnutkách, tvých omylech a zejména na ideálech a fantasmatech tvé duše, má-li se určit, co už pro tvé tělo může znamenat zdraví. Existuje tudíž bezpočet různých zdraví těla; a čím více dovolíme jednotlivému a nesrovnatelnému znovu zvednout hlavu, čím více zapomeneme na dogma o "rovnosti lidí", tím více se musí našim lékařům ztrácet i pojem normálního zdraví, jakož i normální diety, normálního průběhu onemocnění." Akokoľvek sa tento nietzscheovský relativizmus [1] javí medicíne (aspoň ako ju vnímam zvonku) cudzí, mám dojem, že existuje odbor, ktorého predstavitelia sú (alebo by mali byť) takémuto pohľadu obzvlášť otvorení – psychiatria. Ktovie, koľkých paradoxy vyplývajúce z jedinečnosti ľudských indivíduí a ich životných podmienok priviedli k podobnej hypotéze, akou Nietzsche v tejto svojej úvahe pokračoval: "A teprve potom by možná bylo na čase přemýšlet o zdraví a nemoci duše a klást osobitou ctnost každého člověka do jejího zdraví: jež by ovšem mohlo u jednoho vypadat jako pravý opak zdraví u druhého."

 

Netrúfla by som si výstižne sumarizovať rozmanitosť pohľadov na túto komplexnú tému (navyše by to bolo na knihu, nie článok "znesiteľnej" dĺžky). Ako podnet k širším úvahám či hlbšiemu spoznávaniu literatúry o tejto problematike však ponúkam aspoň zopár z míľnikov na mojej laickej ceste za lepším porozumením, vrátane pozoruhodne sa dopĺňajúcich vyjadrení, ktoré som získala od niekoľkých slovenských psychoterapeutov. Dočítate sa napríklad, že je "pri konkrétnom človeku vždy rozhodujúce subjektívne prežívané utrpenie alebo neuvedomované ohrozovanie seba a druhých," ale aj o "radikálnom pohľade", podľa ktorého "psychické choroby nejestvujú, sú len ľudia, ktorých nedokážeme pochopiť," nechýba ani postreh, že niektoré "odchýlky od štatistickej či spoločensky akceptovanej normy robia svet zaujímavejším a pestrejším".

Tých vyše 130 rokov od vzniku Radostnej vedy prinieslo popri očividných výdobytkoch biomedicíny, farmakológie či medicínskej techinky aj pokrok (hoci stále viac skôr teoretický než v systéme a v každodennom prístupe všetkých zdravotníkov sa odrážajúci) v podobe rozpracovania biopsychosociálneho modelu ľudského zdravia a vzniku i liečby chorôb [2]. V 70-tych rokoch minulého storočia ho predostrel psychiater George L. Engel a zdá sa mi, že stále sa uplatňuje predovšetkým práve v psychiatrii, minimálne "o ňom najviac počuť" v kontexte vysvetľovania vzniku psychopatológie. Nakoľko lepšia je však dnes naša predstava, "ako vyzerá duševné zdravie u konkrétneho jedinca"?

Je znalosť výstižnej definície nutným predpokladom správneho etického postoja?

Ako som na tomto blogu už spomínala, jednotný názor odborníkov neexistuje. Nezhody medzi nimi môžu pôsobiť na nás laikov zneisťujúco (veď túžba po objasňujúcich odpovediach i pocite určitého bezpečia vďaka rozumejúcej a múdro rozhodujúcej autorite je celkom prirodzená). Prečo však neustále debaty nechápať ako sympatické a dôveru vzbudzujúce dôkazy priznania si istej nevedomosti, ktoré je (nielen vo vede) nutnou podmienkou snahy ďalej spoznávať, rozširovať hranice odboru, presnejšie odpovedať na zložité požiadavky praxe a nedogmatizovať súčasnú teóriu, napriek jej doterajšej užitočnosti? V praxi i v širšom spoločenskom kontexte navyše na našom "filozofickom ponímaní" tejto problematiky záleží menej než na konkrétnom prístupe (xenofóbnom, ostrakizujúcom, stigmatizujúcom, ubližujúcom, zneužívajúcom, alebo hoci "len" nekompromisne odsudzujúcom, verzus založenom na snahe o porozumenie, toleranciu, prípadne aj pomoc) k ľuďom, ktorí sú takým či onakým spôsobom iní (nech už ich kategorizujeme "akokoľvek"). Veď ak sa stále nájdu rodiny, ktoré sa chcú zbaviť "nepohodlného" člena vyhlasovaním ho za chorého, vyžadujúceho inštitucionálnu pomoc, je za tým snáď predovšetkým ich nesprávne chápanie hraníc choroby? Keď súdny znalec "odflákne" svoju prácu alebo rozhodne podľa priania zadávateľa zákazky, nespadajú príčiny skôr do oblasti morálky a etiky než filozofického či odborného poňatia psychickej choroby a spôsobilosti? A keď niekde začleňujú do svojich rodín cudzích ľudí s diagnózami od mentálnej retardácie po schizofréniu (a obdivuhodným spolunažívaním doma i zmysluplným začlenením do komunity mnohých neraz dokonca vyliečia), určite to nie je tým, že by odmietali pojem psychická choroba (reportáž z belgického mestečka Geel, ktoré sa preslávilo touto niekoľkostoročnou tradíciou a inšpirovalo viacero ďalších, nájdete napr. tu).

 (Črtá sa mi tu analógia s výsledkami rozličných výskumov vzťahu náboženskej viery a morálky: Nie je dôležité, či je človek hlboko veriaci či ateista; v oboch prípadoch môže buď štedro prispievať na charitu, alebo ju aj celkom ignorovať, buď konať morálne, alebo hoci aj mučiť či páchať teroristické činy (veď, slovami Slavoja Žižeka polemizujúceho s Dostojevského Karamazovom, "ak existuje boh, potom je všetko dovolené" [3]) – o konkrétnom správaní rozhodujú celkom iné faktory než samotná viera, napríklad miera začlenenia do určitej komunity a jej konkrétne kolektívne rituály [pozri napr. 4, 5, 6]. Mimochodom, úvahy o náboženstve a hranici duševných porúch majú dokonca priesečník v podobe debát, či náboženský fundamentalizmus, prípadne iba fanatizmus, nie je chorobným. Odborníci sú však i tu opatrní a poukazujú na prílišnú problematickosť rozhodovania, "čie presvedčenia [beliefs] sú OK a kto potrebuje 'liečbu'." [5])

Je obohacujúce poznať veľa rozličných teórií. Prečo by mali zdieľať aspoň základný koncept?

Na druhej strane, hádam v žiadnej spoločnosti sa členovia jednoznačne nezhodnú na všetkých princípoch morálky, nutných právach a povinnostiach, a predsa sú pre jej fungovanie dôležité jednotné pravidlá, napríklad v podobe zákonov. Mala by byť snáď oblasť duševného zdravia výnimkou? I tu sa zvolené mantinely, vďaka spoločenským zmenám, pokroku vedy, ale aj nikdy nekončiacim akademickým debatám, nevyhnutne raz za čas posúvajú, adaptujú. (Hádam najznámejším prípadom je upustenie od patologizácie homosexuality v západnej kultúre (postupne od 70-tych rokov minulého storočia až po rok 1990, kedy sa pridala WHO), patria sem však aj posuny opačným smerom – napríklad zložité súbory príznakov mnohých vojakov po návrate z bojovej zóny sa roku  1980 oficiálne označili posttraumatická stresová porucha a táto diagnóza sa neskôr stala veľmi užitočnou i v rôznych s armádou nesúvisiacich kontextoch.) No rezignovanie na akékoľvek diagnostické kritériá by malo oveľa ďalekosiahlejšie dôsledky než len finančné straty "zlých farmafiriem", ktoré by im mnohí tak dopriali.

Ako upozorňuje aj profesor (o. i. konceptuálnych základov psychiatrie) Jerome C. Wakefield, je mnoho dôvodov, prečo by odborníkom v oblasti mentálneho zdravia malo záležať na správnej analýze konceptu psychickej poruchy (poruchuchorobu (disorder, illness, disease) chápe ako synonymá a tak sa aj obvykle používajú): "Od vznešených (ako rozoznať šľachetné sebaobetovanie od patologického masochizmu?) cez  komické (je chrápanie chorobou, a teda by jeho liečba mala byť preplácaná zdravotnou poisťovňou?) až po tragické (ak má niekto trpiaci AIDS samovražedné myšlienky, ide o poruchu prispôsobenia alebo normálne reaguje na chorobu ohrozujúcu život?). V klinickej praxi každá diagnostika zahŕňa schopnosť rozoznať poruchu od normálnych reakcií na stresujúce prostredie a od iných nepatologických problémov. […] Na inštitucionálnej úrovni "psychická porucha" ohraničuje špeciálne zodpovednosti odborníkov na mentálne zdravie od tých, ktoré majú iní profesionáli ako právnici trestného súdnictva, učitelia a sociálni pracovníci." [7] Jasnejšie chápanie a presnejšia definícia choroby by podľa neho prospeli aj prevencii (verejnosťou v tomto kontexte stále obávaného) zneužitia psychodiagnózy na kontrolu či stigmatizáciu správania nežiadúceho z hľadiska ideologických, politických či mocenských záujmov.

Dôležité je hneď v úvode správne rozlíšiť pojmy koncept choroby a jej teóriu: "Fyziologické, behaviorálne, psychoanalytické a iné teórie sa snažia vysvetliť príčiny a stanoviť základné mechanizmy za mentálnymi poruchami, zatiaľčo koncept poruchy je kritériom používaným na rozpoznanie domény, ktorú sa všetky tieto teórie snažia vysvetliť." [7] Zdieľajú ho mnohí profesionáli aj laická verejnosť a je základom snáh vybudovať univerzálne prijateľné ateoretické (atheoretical) diagnostické kritériá [7]. Práve v článku J. C. Wakefielda z roku 1992 [7] (i jeho odpovediach na početné reakcie naň) som sa stretla so zatiaľ najdetailnejšou a najkomplexnejšou analýzou konceptu psychickej poruchy. Vníma ju na pomedzí biologického a sociálneho sveta – oba pri nej musia byť postihnuné. Definuje ju tako škodlivú dysfunkciu (harmful dysfunction), pričom škodlivá je hodnotový pojem založený na sociálnych normách a dysfunkcia vedecký pojem vzťahujúci sa na neschopnosť psychického mechanizmu plniť funkciu, ktorú nadobudol v evolúcii. Tento prístup umožňuje vyhnúť sa mnohým problémom a paradoxom vyplývajúcim z tých ostatných. Wakefield ich v článku tiež podrobne analyzuje a vyvracia početné argumenty ich zástancov. Patria sem napríklad skeptický antipsychiatrický pohľad ("psychická choroba je len nálepka vymyslená na ospravedlnenie zásahov proti spoločnosťou odmietanému správaniu"), čisto hodnotový koncept všetkých chorôb ("v prírode nie je nič choré či narušené, len človek tak antropocentricky označuje jednak stavy, ktoré môžu privodiť smrť, jednak neschopnosť fungovať v súlade s istými hodnotami"), chápanie choroby ako čohokoľvek, s čím zdravotníci pomáhajú, ako štatistickej odchýlky, biologického znevýhodnenia či ako "neočakávateľného utrpenia alebo hendikepu".

Túžime po šťastí, hoci príroda nás k nemu nepredurčuje

Napriek tomu aj po vyše desiatich rokoch pribúdajú publikácie zmieňujúce negatívne dopady pretrvávajúceho prehliadania týchto poznatkov, napríklad evolučného pohľadu, v praxi západnej "mainstreamovej" psychiatrie. A ako spomína i skupina európskych a amerických vedcov v článku The crisis of psychiatry – insights and prospects from evolutionary theory, mali by ich poznať aj psychoterapeuti, pomáhať vďaka tomu klientom pochopiť bio-ekologické základy vyjadrené ich príznakmi a poskytovať im tak i motivácie na vzdanie sa určitých behaviorálnych stratégií a obrán [8].

Iní odborníci sa namiesto chorôb zameriavajú na širšiu kategóriu, liečiteľné stavy (treatable conditions). Tento pojem zohľadňuje (čo nezabudol spomenúť ani Wakefield), že zďaleka nie iba choroby považujú pacienti a lekári za hodné liečenia (mnoho stavov nám značne škodí, hoci nezahŕňajú poruchu našich evolúciou vytvarovaných mechanizmov), a zároveň mnohé neškodné, ba dokonca i želané stavy sú v skutočnosti z evolučného hľadiska dysfunkciami. (Mimochodom, množstvo pútavých príkladov somatických "porúch" prinášajúcich svojim nostieľom aj výhody predstavuje výborná knižka Sharona Moalema Survival of the Sickest; v češtine vyšla pod menej priliehavým názvom Zdraví zabíjí.) Ako tiež podotýkajú evoluční psychológovia Cosmides a Tooby [9], vzhľadom na to, že evolučne selektované mechanizmy nie sú dizajnované na to, aby nás robili šťastnými, a že ľudské hodnotové štandardy nezodpovedajú evolučným funkčným štandardom, človek môže trpieť či už škodlivou dysfunkciou, alebo škodlivou funkciou, entropickou náhodou, neželaným vedľajším efektom adaptácie, stratou subjektívne výhodného vedľajšieho produktu evolúcie, ... Možností je mnoho a autori prinášajú, spolu s príkladmi, ich prehľadú klasifikáciu a rozoberajú relevanciu jej poznania a chápania [9].

Koncept liečiteľných stavov by sa hodilo rozšíriť aj medzi laickou verejnosťou, minimálne vzhľadom na to, ako prekvapujúco veľa ľudí sa už len prostredníctvom internetových testov či fór snaží "vypátrať", či majú psychickú chorobu alebo nie, akoby ich len tá "oprávňovala" k návšteve odborníka, prípadne ich pohodlne zbavovala pocitu spoluzodpovednosti. Ktovie, koľkí z nich nevedia, že psychoterapia, čiže "terapia slovom / vzťahom", nie je určená len ľuďom s psychiatrickou diagnózou (z miniankety, ktorú som na túto tému spravila medzi zopár slovenskými terapeutmi, vyplynulo, že ich medzi klientmi býva zhruba polovica, prípadne sú v menšine) a že v mnohých prípadoch patrí medzi jej ciele práve to, aby klient rozpoznal a prevzal vlastnú časť zodpovednosti za svoj život.

Letmý náhľad do rôznorodosti psychoterapeutických škôl

Keď je nám jasný rozdiel medzi konceptomteóriou psychickej poruchy, menej hrozí, že sa necháme zmiasť zásadnými odlišnosťami medzi rozmanitými, paralelne pôsobiacimi psychoterapeutickými školami v nazeraní na problémy pacientov, ich pôvod a liečbu. Navyše, terapeuti sa zameriavajú prakticky práve na spomínané liečiteľné stavy a (hoci časť z nich má na to vzdelanie – medicínske či z klinickej psychológie) nemusia sa zaoberať diagnostikovaním (mali by zato vedieť odporučiť klientom, kedy radšej navštíviť aj psychiatra). Napriek tomu sa teória (všetkých?) terapeutických škôl vyjadruje i k samotnej podstate psychickej choroby – a často rovnako rozmanito! Niekedy sú rozdiely aj v rámci jedného terapeutického smeru, napríklad Gestalt terapia pozná viacero definícií zdravia, ktoré "však nejsou v kontrastu, ani nejsou alternativami. Záleží spíše na úhlu pohledu a na výkladové rovině" [10]. Jedna z nich napríklad chápe zdravie ako kreatívne prispôsobenie (creative adjustment). Tento pojem "odráža tvorivú rovnováhu medzi menením prostredia a prispôsobovaním sa aktuálnym podmienkam. A keďže ľudia žijú iba vo vzťahoch, musia vyvažovať prispôsobenie sa požiadavkám situácie (ako spoločenské požiadavky a potreby iných) s vytváraním niečoho nového podľa vlastných, osobitých záujmov. Je to neustále, vzájomné, recipročné vyjednávanie [negotiation] medzi sebou samým a prostredím." [11] Psychopatológia sa teda zaoberá prekážkami, zábranami a nehodami v priebehu tvorivého prispôsobenia [12]. Cieľom psychoterapie je potom "podpora a znovunastolení individuální schopnosti vlastního kreativního přizpůsobení", "autentická, zralá a zodpovědná osobnost" [10]. Ako si uvedomujú i samotní Gestalt terapeuti, takto chápané zdravie je zjavne ťažko dosiahnuteľné pre väčšinu ľudí. Naproti tomu, napríklad z takého lacanovského pohľadu sú neurózy, psychózy a perverzie hodné toho, aby sme ich vnímali ako filozofické postoje k realite [13]. Psychoanalýza potom, podľa Jacquesa Lacana (1901 – 1981), občas uvádzaného ako "francúzsky Freud", nelieči psychické problémy, ale "konfrontuje jednotlivcov s najradikálnejšími dimenziami ľudskej existencie. Neukazuje jedincovi spôsob prispôsobenia sa požiadavkám spoločenskej reality; vysvetľuje, ako sa vôbec niečo ako "realita" vytvára. Nielenže umožňuje ľudskej bytosti, aby prijala reprimovanú pravdu o sebe; vysvetľuje, ako sa rozmer pravdy vynára z ľudskej reality." [13]. Má tiež "priviesť pacienta ku konfrontácii základných koordinát a slepých uličiek jeho túžob" [13]. Do tretice, yalomovská existenciálna psychoterapia vychádza zase zo základného predpokladu, že psychopatológia je neúčinným spôsobom vyrovnávania sa s úzkosťou pochádzajúcou z konforntácie jedinca so štyrmi základnými záležitosťami existencie: "nevyhnutnosťou smrti nás a našich blízkych, slobodou žiť svoj život podľa vlastnej vôle, našou konečnou [ultimate] osamotenosťou a absenciou akéhokoľvek zjavného zmyslu či významu života" [14]. Podľa Irvina D. Yaloma (1931) je v pozadí všetkých psychických problémov z týchto faktov vyplývajúca existenciálna bolesť, nie "reprimované inštinkty a nedokonalo skryté úlomky tragickej osobnej minulosti" [14]. Každý z nás pritom "prežíva stres ľudského údelu vysoko individualizovaným spôsobom", všetci "sú zmätení a plní pochybností, ale niektorí sa s tým nevedia vyrovnať: psychopatológia závisí nielen od samotnej prítomnosti či absencie stresu, ale od interakcie medzi všadeprítomným stresom a obrannými mechanizmami jednotlivca." Dokonca, parafrázujúc zakladateľa logoterapie Victora E. Frankla (1905 – 1997), je nebezpečnou mylnou predstavou predpokladať, že človek potrebuje v prvom rade rovnováhu, stav bez napätia [15]. (Pripomína mi to myšlienku japonského budhistického mnícha a básnika z 12. storočia menom Saigyo: A soul that is not confused is not a soul.) Skutočne, seriózni psychoterapeuti (na rozdiel od rôznych šarlatánov) nesľubujú akési ultimátne usporiadanie, upratanie mysle, predchádzajúce akýmkoľvek jej ďalším hlbokým spytovaniam, zmätkom či neistotám. Yalom vysvetľuje, že v terapii je možné "konfrontovať spomínané existenciálne pravdy a využiť ich silu v službách osobnej zmeny a rastu" [14]. Pravdaže, jedine v prípade, že sa im venuje náležitá pozornosť: Ako si všimol, keď na ne v rozhovore "narazia, pacient a terapeut sa na krátku chvíľu cítia intenzívne nabudení, ale diskusia sa čoskoro stane nesúvislou [desultory] a zdá sa, že pacient a terapeut si mlčky povedia: Nuž ale to je život, no nie? Prejdime k niečomu neurotickému, niečomu, s čím môžeme voľačo urobiť! Iní terapeuti sa odvracajú od existenciálnych otázok […], pretože sú príliš desivé […]." [14] Podľa Frankla by sa pritom v záujme pestovania psychického zdravia svojich pacientov "nemali báť zväčšiť [ich] bremeno preorientovaním ho k zmyslu [ich] života". Človek totiž podľa neho potrebuje námahu a úsilie o nejaký cieľ, subjektívne pociťovaný ako hodnotný [15].

Vnucujúca sa odbočka: Záleží potom na príslušnosti k terapeutickej škole?

Po týchto letmých náhľadoch na zopár zo značného množstva prístupov k psychickým chorobám sa žiada zdôrazniť, že úspešnosť liečby nezáleží od typu psychoterapeutickej školy terapeuta, ale (okrem faktorov mimo jeho sféry vplyvu, napríklad rôznych okolností v živote klienta) od jeho schopností teóriu použiť, od jeho osobnostných vlastností a od kvality vzťahu, ktorý si s ním klient vytvorí [pozri napr. 16]. (Napriek tomu, podľa niektorých štúdií, existujú druhy problémov obzvlášť vhodné, či naopak nevhodné, pre terapeutov s určitým typom tréningu a prístupu.) Podľa Jeffreyho A. Kottlera "terapeut, ktorý je plný života, podnetný a charizmatický, ktorý je úprimný, milujúci a starostlivý a ktorý je rozumný, spoľahlivý a disciplinovaný, bude mať dopad samotnou mocou a silou svojej podstaty, bez ohľadu na svoje väzby na teóriu" [17]*. (V jednej z množstva svojich kníh, The Compleat Therapist
, sa tento americký eklektický terapeut snaží (nie prvý, pravdaže) aj zodpovedať otázku, ako môžu terapeuti pracovať natoľko odlišne, a predsa dosahovať podobné výsledky. Nám jazykovo bližším i rozsahom stráviteľnejším textom o integrácii inšpiratívnych prvkov rozličných terapeutických prístupov je napríklad pútavý článok Leoša Zatloukala Postmoderní myšlení jako možné východisko [18].) Zdá sa potom zvláštne, že terapeutický výcvik zahŕňa aj štúdium toľkej teórie?

Nenechajme sa pomýliť: Vhodná osobnosť, bez znalostí, by nepostačila. Ako sa budem snažiť v tejto sérii článkov tiež ukázať, pre úspešnú psychoterapeutickú prax je nevyhnutné aj zladiť nepredpojatý, "neškatuľkujúci" prístup k jedinečnej osobe každého klienta so znalosťami a správnym pochopením súčasných poznatkov psychológie a osobitých princípov zvolenej terapeutickej školy. I. D. Yalom napríklad vysvetľuje nutnosť ovládať teóriu aj jej zásadným vplyvom na emócie: Pokiaľ môžu odborníci použiť nejakú "štrukturujúcu paradigmu psychopatológie", odbremeňuje ich to pri prvom stretnutí s pacientom od prílišnej úzkosti z neznámej situácie. Keď nadobudnú pocit znalosti, rozpoznania niečoho známeho, vyvolá to v pacientoch pocity dôvery a istoty [19]**. Okrem toho, slovami Gestalt psychoterapeuta a psychiatra Jana Roubala, "dostatočné vedomosti o príznakoch a o spôsoboch ich zvládania zlepšujú terapeutovu sebapodporu a napomáhajú prevencii burn-out syndrómu". Izraelský psychoanalytik Ilan Neilman ani v kontexte nebezpečenstiev prílišného lipnutia na teórii jej dôležitosť nezavrhuje: "Je samozřejmě nemožné analyticky pracovat bez řádného teoretického základu. Pozorování je vždy prosáknuto teorií a směřuje k potvrzení či vyvrácení existujících teorií." Dospel však k záveru, že "vyučovat a učit se psychoanalytickou teorii je možné pouze tehdy, přijmeme-li […], že teorie není ochranný štít, že nám neslibuje ani nezaručuje klíč k vyřešení záhad mysli" [20].

 

Ako sa táto rôznorodosť pohľadov zrkadlí v slovenských podmienkach? Pokúsila som sa to zistiť a pred otázky o samotnej terapii, ktoré som zopár tunajším terapeutom položila, som vpašovala i túto tému. Hoci ich nemôžem vyhlasovať za "reprezentatívne" a neumožňjú ani vyvodzovať prípadné korelácie s typom praktizovanej terapie, zozbierané názory vnímam ako pútavé a podnetné nazretie do rozmanitosti, ktorú som túžila spoznať. Ako prvé som sa teda opýtala:

Ako by ste definovali psychickú chorobu a kde vnímate hranice normálnosti?

Respondenti

PhDr. Anna Nagajová (rodená Mižičková) sa vyše 13 rokov venuje individuálnej, párovej, rodinnej a skupinovej psychodynamickej a psychoanalytickej psychoterapii. Je spoluzakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu.

Mgr. Hana Ševčíková sa vyše 11 rokov venuje individuálnej a párovej hlbinnej psychoterapii. S jej textami sa môžeme stretnúť napríklad na stránkach denníku SME, kde recenzuje beletriu i odborné knihy.

PhDr. Ivan Valkovič je od roku 1979 manželským poradcom a vo svojej praxi využíva princípy rogersovskej terapie zameranej na klienta (client-centered therapy). Je editorom časopisu Empatia, venoval sa aj psychologickému poradenstvu v printových médiách.

Keď premýšľa o termíne psychická porucha, Anna Nagajová myslí "na zmeny v psychických procesoch, stavoch a vlastnostiach konkrétneho človeka, ktoré jemu samotnému spôsobujú trápenie v podobe neuspokojivého prežívania a správania alebo sú okolím vnímané ako ohrozujúce človeka samotného či druhých." Dodáva, že "kritérium normality je vždy s ohľadom na kultúru a stav spoločnosti." Pri konkrétnom človeku je pre ňu "vždy rozhodujúce subjektívne prežívané utrpenie alebo neuvedomované ohrozovanie seba a druhých."

Podľa Ivana Valkoviča sa hranice medzi "normálnosťou" a psychickou chorobou nedajú presne určiť. Vysvetľuje: "Keby som chcel byť úplne radikálny, k čomu mám v tejto veci sklon, povedal by som, že psychické choroby nejestvujú. Sú len ľudia, ktorých nedokážeme pochopiť (čo však platí aj u mnohých tzv. normálnych). Uvedomujem si, pravda, že som sa už niekoľkokrát stretol s tým, že človeku, ktorého nevedel pochopiť nik z jeho okolia, pomohlo zmeniť jeho správanie na pochopiteľnejšie, keď užil nejaký liek, ktorých má teraz psychiatria už nepreberné množstvo. Tak toto by mohla byť taká praktická definícia psychickej choroby: je to stav, keď jedinca nikto nechápe a nikto s ním nevie vychádzať bez pomoci liekov. Pravda, aj tu sú určite výnimky, pretože ak je niekto génius, ako bol napríklad Nikola Tesla, nemusí ho chápať nikto (čo je prípad poznámok, ktoré po sebe zanechal) a za chorobu v pravom zmysle toho slova by to asi považoval málokto."

(Zahrnutie liekov do tohto posudzovania mi pripomenulo trochu odlišný pohľad, ktorý ma zaujal na jednom z inetrnetových fór. Na "povzdych" Američana trpiaceho roky depresiou a príznakmi ADHD, keď mu začal mimoriadne dobre zaberať nový liek, "nemôžem povedať, že nie som blázon [crazy], pretože príčetní [sane] ľudia nepotrebujú brať lieky", mu jeho krajan, ktorý depresiu dávnejšie prekonal, odpovedal: "Povedal by som, že blázni sú tí, čo vedia, že potrebujú lieky, ale neberú ich. Ak sa niekto správa ako príčetný, potom podľa môjho názoru príčetný je, či už na to potrebuje lieky, alebo nie."***)

Pre Hanu Ševčíkovú hranice normálnosti "kladie jednak praktické fungovanie, jednak miera utrpenia človeka, resp. jeho okolia. To prvé spočíva v tom, či človek funguje – či si je schopný na seba zarobiť, naplniť svoje nároky na život, postarať sa o seba sám. Ak napr. človeku bludy alebo halucinácie bránia chodiť do práce či robiť nejaké veci, ktoré mal rád, je to u mňa signál choroby." K miere ľudského utrpenia, ktorej diskutabilnosť som už naznačila, vysvetľuje, že za pomyselnou hranicou je vtedy, "ak človek pociťuje príliš veľkú (psychickú) bolesť, ktorá mu zabraňuje fungovať, tešiť sa zo vzťahov, života. Nemyslím tým, že by sme sa mali neustále tešiť, naopak, aj smútok má svoje miesto, ale ak je to utrpenie príliš intenzívne, dlhé, neadekvátne situácii, ak zabraňuje vidieť veci z viacerých uhlov. Potom môže byť patológia, ktorá spôsobuje utrpenie okoliu – to sú tyrani alebo ľudia, ktorí chronicky žijú na úkor druhých a ubližujú im." Dodáva, že "merítkom duševného zdravia" je pre ňu ešte i "prístup k vlastným emóciám, k pudom, k agresivite". Nezabudla spomenúť aj čosi, čo možno vytušiť už i z niektorých jej recenzií beletrie: "Nemyslím si, že každá odchýlka od štatistickej či spoločensky akceptovanej normy je zlá – naopak, teším sa z toho, keď kúsok patológie nájdem v knihe, filme, hudbe. Podľa mňa to robí svet zaujímavejším a pestrejším." Pre ilustráciu pripojila aj svoju obľúbenú báseň "na margo normality":

Slyším to, co jiní neslyší
Bosé nohy chodit po plyši
Vzdechy pod pečetí v dopise
Chvění strun, když struny nechví se.
Prchávaje někdy od lidí
Vidím to, co jiní nevidí.
Kdo však naději mé zabrání
Ani strach, že přijde zklamání
Abych neklesl pod tvá kolena.
Nejkrásnější bývá šílená.
(Jaroslav Seifert: Nejkrásnější bývá šílená)

 

Tým z vás, ktorých zaskočili, znepokojili či v negatívnych predsudkoch utvrdili už i tieto príklady rozdielov vo vnímaní psychického zdravia a choroby, možno pomôže odporúčanie z prednášky už spomínaného Dr. Ilana Neilmana: "[Poststrukturalistické myšlení] doporučuj[e] takový způsob reflexe vědění, který přijímá paradoxy vznikající z možnosti identifikovat se s více než jedním teoretickým hlediskem […]. To znamená schopnost paradoxy v sobě udržet, protiklady za každou cenu neřešit a unést napětí mezi prvky, které až dosud byly považované za protikladné." [20] Navyše, ak už nič iné, za touto rozmanitosťou sa skrýva aspoň možnosť vybrať si v prípade potreby terapeuta s prístupom, ktorý vám bude bližším / nápomocnejším. Napriek rôznorodosti terapeutických škôl je z nich každopádne stále cítiť určitú jednotu. Slovami profesora Ivana Žuchu: "Čo psychoterapiu robí celkom, je ZÁUJEM o človeka a POTREBA pomôcť: teda akýsi etický postoj." [21]

 

Nakoľko je potom v psychoterapii dôležité určiť či poznať správnu diagnózu? Má tu tento medicínsky prístup svoje miesto? A ako vplýva na samotných pacientov a ich vnímanie okolím? Aj na to sa pozrieme nabudúce. K pohľadom terapeutov tentoraz pridám i odpovede niekoľkých pacientov. Ak sa chcete so svojimi skúsenosťami zapojiť do mojej ankety, napíšte mi cez Odkaz tomuto blogerovi!

 

Kompletné interview so všetkými svojimi respondentmi plánujem uverejniť na tomto blogu potom, ako sa tu ich odpovede postupne objavia použité v takýchto tematických článkoch.

Môj výber potenciálnych respondentov bol náhodný, prihliadajúci len na rovnaké zastúpenie jednotlivých psychoterapeutických smerov a približne i miest pôsobenia v rámci SR. Pôvodná ambícia porovnať pohľady slovenských predstaviteľov rozličných (všetkých u nás praktizovaných) smerov stroskotala najmä na časovej zaneprázdnenosti väčšiny oslovených.

[1] Friedrich Nietzsche (1887): Radostná věda, § 120. Zdraví duše

[2] Francesc Borrell-Carrió, Anthony L. Suchman, Ronald M. Epstein (2004): The Biopsychosocial Model 25 Years Later: Principles, Practice, and Scientific Inquiry. Annals of Family Medicine; 2(6)576

[3] Slavoj Žižek (2013): Násilí. Rybka Publishers Praha, str. 127, alebo aj: Slavoj Žižek (2007): How to Read Lacan. New York: W.W. Norton

[4] Jeremy Ginges et al. (2009): Religion and Support for Suicide Attacks. Psychological Science, 20 (2)

[5] Pakinam Amer (2013): What lies at the root of extremism? Nature Middle East

[6] Putnam, R. D., & Campbell, D. E. (2010). American grace: How religion divides and unites us. New York: Simon & Schuster.

[7] Jerome C. Wakefield (1992): The concept of mental disorder. On the boundary between biological facts and social values. Am Psychol.; 47(3):373-88.

[8] M Brune, J Belsky, H Fabrega, HR Feierman, P Gilbert, K Glantz, J Polimeni, JS Price, J Sanjuan, R Sullivan, A Troisi, and DR Wilson (2012) The crisis of psychiatry – insights and prospects from evolutionary theory. World Psychiatry; 11(1): 55-7.

[9] Leda Cosmides and John Tooby (1999): Toward an Evolutionary Taxonomy of Treatable Conditions. Journal of Abnormal Psychology, Vol. 108, No. 3, 453-464.

[10] Jaromír Chrášťanský: Pohled na Některé Psychologické otázky teorie Gestalt terapie

[11] Gary Yontef and Lynne Jacobs: Introduction to Gestalt Therapy, chapter from Current Psychotherapies, by Corsini and Wedding

[12] F. Perls, R. F. Hefferline, P. Goodman (1976): Gestalt therapy : excitement and growth in the human personality, citované v [10]

[13] Slavoj Žižek (2007): How to read Lacan. New York: W.W. Norton.

[14] Irvin D. Yalom (1998): The Yalom Reader: Selections From The Work Of A Master Therapist And Storyteller. Basic Books, s. 174-176.

[15] Viktor E. Frankl: The Existential Vacuum v: Man's search for meaning: an introduction to logotherapy, prvýkrát vydané r. 1946

[16] Research on Psychotherapy Outcome and the Person-Centered Approach

[17] Jeffrey A. Kottler: On being a therapist. 4th edition. Jossey-Bass, 2010. (*"A therapist who is vibrant, inspirational, and charismatic; who is sincere, loving, and nurturing; and who is wise, confident, and self-disciplined, will have an impact through the sheer force and power of her essence, regardless of her theoretical allegiances.")

[18] Leoš Zatloukal (2007): Postmoderní myšlení jako možné východisko pro integraci různých terapeutických přístupů. Psychoterapie 1, s. 183 – 203, dostupné napr. i tu.

[19] Irvin D. Yalom (1980): Existential Psychotherapy. Basic Books, s. 110 (**"To the extent that clinicians can apply some structuring paradigm of psychopathology, they are relieved of the anxiety of facing an inchoate situation. They develop a sense of recognition or of familiarity and a sense of which, in turn, engenders in patients a sense of confidence and trust […].")

[20] Ilan Neilman (prednesené na konferencii r. 2005): Přenos a protipřenos při výuce psychoanalytické teorie, z angl. preložila Lucie Lucká

[21] Ivan Žucha (2007): Otázky psychoterapeuta, Knihy a spoločnosť, č. 6

 

*** Pokračoval aj vysvetlením, ktorým by som tu riskovala prílišný odklon od témy a zamotanie sa do iných debát, uvádzam ho však pre prípadných záujemcov aspoň tu: "Inak by "príčetnosť" bola hodnotovou kategorizáciou namiesto posudzovania spôsobilosti a lieky by sa stali zbytočné, lebo tí, čo ich berú, by stále boli "zlí", hoci by fungovali rovnako dobre ako osoba "príčetná" bez nich. Keď vidím "dobrý" a "zlý" používané pre nejakú abstraktnú hodnotu namiesto toho, "čo funguje", stále viac a viac to vnímam ako slovný trik vytvorený ľuďmi, ktorí definujú ako "dobré" to, čo robia oni, a "zlé" ako to, čo robia všetci ostatní."

Súvisiace články: tu

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?