Zraniteľnosť - nie slabosť, ale obohacujúca súčasť ľudskosti (Rozhovory o psychoterapii 1)

Autor: Lenka Abelovská | 16.7.2014 o 6:00 | (upravené 26.8.2014 o 17:45) Karma článku: 5,64 | Prečítané:  2343x

Cez vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby sa dostala na cestu hlbšieho sebapoznania, osobnostného rastu a väčšej otvorenosti vzťahom i celkovo životu. Štyridsaťštyriročná Rose žije v malom mestečku v štáte New York a popri práci v obchode a starostlivosti o rodinu študuje psychológiu, aby následne mohla absolvovať terapeutický výcvik. Pomáhať ľuďom ako psychoterapeutka začala túžiť po skúsenosti s vlastnou terapiou, sebadôveru jej zvyšuje i mnohoročné pôsobenie na jednom z internetových fór zameraných na psychické problémy. V tejto prvej časti rozhovoru sme sa zamerali najmä na jej prežívanie straty a psychoterapie. Ilustruje jednu z podôb vzťahov s odborníkom, ktoré sú skutočne liečivými, aj možné prínosy dobre spracovaného trúchlenia, dozvieme sa tiež niečo o tom, ako byť druhým v ťažkých chvíľach oporou. Pre odbornú pomoc sa Rose rozhodla po smrti blízkej priateľky. Hoci ju nepotrebovala, keď jej pár rokov predtým zomrela mama na rakovinu, tentoraz uviazla v žiali mnoho mesiacov a nevedela sa pohnúť ďalej ani s podporou najbližšej rodiny. Druhá časť rozhovoru nám nabudúce cez úvahy nad výzvami jej vysnívaného povolania viac pribíži úskalia a prínosy pomáhania druhým.

(Jazyková poznámka: Keďže nie som prekladateľka a preklad niektorých výrazov vnímam ako obzvlášť problematický, dovolila som si ich uvádzať v zátvorkách kurzívou, aby aspoň tí, čo vedia anglicky, mali lepšiu predstavu, ako sa respondentka v origináli vyjadrila, hlavne ak som to ja slovensky dostatočne nevystihla...)

Povedala by som, že ste skvelým príkladom toho, ako môže krátkodobá terapia vyvolať veľkú dlhodobú zmenu. Súhlasili by ste?

Áno, súhlasím. Terapia bola pre mňa veľmi pozitívnou skúsenosťou a v mnohých ohľadoch zmenila smerovanie môjho života. Bola to krátkodobá terapia, len asi šesť mesiacov, raz týždenne. Sú špecifické záležitosti, ktoré som bola schopná prekonať, ako sociálna úzkosť, ale tiež verím, že vďaka sebavedomiu, ktoré som v terapii nadobudla, pokračujem v raste a učení sa aj roky po jej ukončení. Moja skúsenosť v terapii mi dala základ pre doživotnú prácu na sebe, nielen zmenu problematického správania, ale aj povzbudenie ďalšieho rastu.

 

Ak som správne pochopila, do terapie ste vtedy pred ôsmimi rokmi šli, aby vám pomohla zvládnuť trúchlenie...

Moje prvotné rozhodnutie bolo skutočne motivované silnou potrebou rozprávať o strate, ktorú som zažila. Blízke priateľstvo, ktoré som si bola vytvorila, náhle a pre mňa traumaticky skončilo a nebola som schopná dostať sa z toho žiaľu. Bála som sa, že keby som nesiahla po pomoci, mohla by som skĺznuť do depresie.

 

Aký typ pomoci ste potrebovali? Ako môže terapeut pomôcť s trúchlením?

Potrebovala som vyjariť svoju bolesť. Potrebovala som vyjadriť svoje pochybnosti, strachy, zmätok, hnev, pocit viny, hanbu. Potrebovala som rozprávať o osobe, ktorú som stratila, o našom vzťahu, veľmi obšírne. Potrebovala som niekoho, kto by ma počúval, vypočul moje pocity a sedel so mnou v mojej bolesti. Až keď boli tieto potreby splnené a cítila som láskavú oporu bez posudzovania, bola som pripravená skúmať, kde som sa „zasekla“. Pred terapiou som trúchlila skoro rok, bezo zmeny. Akonáhle som dostala ten bezpečný priestor na slobodné sebavyjadrenie (to freely express myself), bola som schopná pohnúť sa ďalej. To trvalo ďalších asi päť mesiacov. No myslím si, že ak by som neprecítila svoje najhlbšie bolesti a neprijala to, nedokázala by som sa pohnúť ďalej smerom k radosti. Vyžadovalo to čas, trpezlivosť, starostlivosť a lásku, aby som našla svoju cestu späť, „von na svetlo“. A to svetlo je teraz žiarivejšie než kedykoľvek predtým. Musela som nejaký čas sedieť v temnote, aby som som naplno oceňovala všetku krásu okolo seba. Vyrástla som vďaka tejto skúsenosti, akokoľvek bola bolestivá. Myslím, že trúchlenie vnímam ako cestu.

 

Čo ste sa na tejto ceste naučili?

Vždy som mala veľké problémy oddeliť sa od svojich milovaných, ale týchto pár myšlienok mi obrovsky pomáha, keď si teraz dovolím takto to cítiť: Keď miluješ, spájaš sa aj sama so sebou. Cez lásku k druhému objavuješ a potom „rozsvecuješ“ (light up) aj aspekty samej seba. Keď raz nájdeš svoje vlastné svetlo, máš k nemu prístup znovu a znovu a môžeš tak cítiť prepojenie s osobou, ktorú si stratila. Keď som silnou, cítim v sebe prítomnosť svojej mamy. Keď som prijímajúcou (an accepting person), cítim v sebe prítomnosť svojej priateľky. Keď ponúkam iným oporu, cítim v sebe prítomnosť svojho bývalého terapeuta. Sú to moje danosti, ale pomohli mi ich objaviť iní a sú miestom, kde s nimi ostávam prepojená. Myslím, že spirituálna prítomnosť iných s nami ostáva, ak si dovolíme cítiť a prijať (embrace) svoje vlastné ja a lásku, ktorú môžeme ponúknuť. Vďaka tomuto prijatiu máme zároveň radi aj sami seba.

 

Keď sa vnútorne otvoríme svojej ľudskosti a prijmeme svoje nedokonalosti, sme otvorení prežívaniu života naplno

Boli nejaké kľúčové momenty v terapii, na ktoré si najintenzívnejšie spomínate?

Najčastejšie súviseli s putom, ktoré som medzi sebou a svojím terapeutom cítila. Práve tá blízkosť v našom vzťahu mi umožnila otvoriť sa a rásť. Na jednom stretnutí som sa stala mimoriadne zraniteľnou, pretože som odhaľovala niečo veľké a veľmi citlivé, a najviac si z toho pamätám, ako láskavo sa pri tom o mňa staral. V tom momente som v neho získala dôveru a od toho sa moja terapia odrazila. Uvedomenie si niečoho dôležitého často prišlo mimo stretnutia, počas týždňa, ako som si písala denník, odpovedajúc na otázky, ktoré mi položil.

 

A čo veľmi nepríjemné, náročné chvíle? Cítili ste sa niekedy po sedení horšie než pred ním?

Niektoré rozhovory v terapii rozhodne vyplavili niektoré z mojich starých bolestí a možno bolesti, s ktorými som sa predtým celkom nevyrovnala. Myslím si, že je to bežné a asi dokonca nevyhnutné pre zažitie akéhokoľvek typu rastu. Pocit toľkej otvorenosti a zraniteľnosti bol do istej miery nepríjemný, ale myslím si, že som bola schopná vziať si z tej skúsenosti aj jej krásu.

 

Videla som, že ste na fóre písali o dôležitosti vlastnej zraniteľnosti, vnútorného spojenia sa s ňou, jej prijatia i využitia. A predsa, ako sa zdá, mnohým ľuďom sa nedarí priznať si vlastnú zraniteľnosť a prijať ju, alebo sa dokonca nenávidia za to, že sú zraniteľní...

Zraniteľnosť. Vždy, keď ju v druhých zacítim, dotkne sa to niečoho veľmi hlboko vo mne. Cítim, že je miestom, kde sme všetci prepojení vo svojej ľudskosti. Mnohí ľudia ju, zdá sa, vnímajú ako slabosť, ale ja verím, že zraniteľnosť je nehou, naším „slabým miestom“ (soft spot“). Myslím si, že je prirodzené chcieť si chrániť svoju zraniteľnosť, nepripúšťať si ju, neodhaľovať ju, pretože je to také hlboké a citlivé. Sú to miesta, kde nám možno ublížiť, ale zároveň sú to miesta, kde môžeme cítiť hlbokú lásku a radosť, prepojenie. Myslím, že ak sa tomu zo strachu z bolesti či hanby neotvoríme, môžeme ostať uzavretí spojeniam s druhými aj so sebou, preciťovaniu nežnej lásky... Myslím si, že ide o prijatie našej ľudskosti a našich nedokonalostí. Keď sa tomuto vnútorne otvoríme, sme otvorení prežívaniu života naplno. Cítim, že zraniteľnosť by mala byť rešpektovaná a láskavo opatrovaná.

 

Je niečo, na čom cítite, že potrebujete ešte pracovať? V tejto súvislosti by ma tiež zaujímalo, ako ste vedeli, že nastal čas terapiu ukončiť a že budete schopná to ostatné už zvládnuť sama.

Určite si myslím, že je toho stále veľa, na čom musím pracovať. Verím, že priestor pre učenie sa a rast je tu neustále. Potom, ako sa zlepšili moje nálady, hovorili sme o ukončení terapie a ja som rozhodla, že už nastal ten čas. Chcela som nové skúsenosti. V terapii som sa naučila nové schopnosti/zručnosti, ale potom som z nej potrebovala odísť, aby som ich mohla používať a uplatniť vo svojich osobných vzťahoch.

 

V kontexte terminácie; váš terapeut spravil na záver veľmi pekné „gesto“ (možno by sme to mohli nazvať darčekom na rozlúčku); ponúkol vám objatie. Čo to pre vás znamenalo?

Keďže som človek, ktorý si tak veľmi cení puto (connection) s ostatnými, to objatie pre mňa znamenalo a znamená veľmi veľa. Moja terapeutická cesta bola spoločne zdieľanou ľudskou skúsenosťou a bol to dobrý pocit spojiť sa (connect) s mojím terapeutom ako jedna ľudská bytosť s druhou. Navždy si túto liečivú spomienku udržím vo svojom srdci.

 

Vytvorili ste si tiež pekný zvyk, ako s ním ostať v primeranom kontakte...

Ani roky po skončení terapie neprestávam svojmu terapeutovi posielať novinky o tom, ako sa mi darí (raz, niekedy dvakrát ročne). Je to niečo, na čo sa vždy teším sa užívam si to. Má pre mňa zmysel, že mu aspoň takto vraciam, čo pre mňa urobil. Zakaždým odpovie, hoci občas to trochu trvá. Je stručný, ale vždy veľmi slušný, milý, pozorný a vďačný, podporuje ma.

 

Priatelia sa ku mne teraz správajú milo a s rešpektom – odráža to, ako cítim, že si zaslúžim, aby sa ku mne správali

Ako vnímate pozitívne dopady terapie vo svojom každodennom živote, svojich vzťahoch?

Mám nový postoj k sebe samej (awareness of myself), ktorý mi v mojich vzťahoch umožňuje všetky nevyhnutné prispôsobenia (adjustments). Nielen to, lenže keďže mám o toľko väčšiu sebadôveru a lepšie so sebou vychádzam, som teraz schopná vyjadrovať seba samú (express myself) spôsobmi ako nikdy predtým. To mi pomohlo prehĺbiť, pozdvihnúť moje priateľstvá. Tiež mám teraz veľa priateľov, ktorí sa ku mne správajú milo a s rešpektom. Je to odrazom toho, ako teraz cítim, že si zaslúžim, aby sa ku mne správali. Mám zdravšie sebavedomie a koncept seba samej, než som mala pred terapiou. V práci som schopná voľne sa rozprávať so zákazníkmi a necítim sa viac inhibovaná, nepozorujem sa pritom toľko, neprežívam už sociálnu úzkosť. Samozrejme v tom nie som perfektná, ale od času, kedy som bola v terapii, nastali obrovské zlepšenia.

 

Ako by ste popísali prístup svojho terapeuta?

S mojím terapeutom sme si výborne sadli. Počas sedení používal psychodynamický, kognitívno-behaviorálny, humanistický aj interpersonálny prístup a väčšina môjho učenia sa diala počas alebo dôsledkom našich interakcií. Oceňovala som, že bol ku mne veľmi autentický a prirodzený. Nikdy nepôsobil akýmkoľvek spôsobom zastrašujúco. Bol to všedný chlapík a to sa mi páčilo. Občas so mnou stručne zdieľal niečo o sebe, aby upozornil na čosi dôležité v mojej terapii. Keď som v terapii prežívala ťažké chvíle, často sa ku mne naklonil. Cítila som jeho empatiu a útechu; skutočné puto (connection). Mal veľmi upokojujúci a mäkký hlas, neraz ma tým rozslzil. Bol veľmi starostlivý a láskavý. Keď mi ukázal svoju ľudskosť, bolo pre mňa ľahšie ukázať mu svoju ľudskosť. Postaral sa o mňa, keď som bola zraniteľná. Dôverovala som mu a otvorila sa mu so svojimi pocitmi a útrapami (struggles). Mali sme blízky profesionálny vzťah, ktorý mi pomohol rásť a uzdraviť sa.

 

Z toho, ako píšete na fóra, vnímam váš prístup k ľuďom, s ktorými tam komunikujete, podobne.

Myslím si, že k členom fóra skutočne používam podobný prístup. Možno aj preto sme si s mojím terapeutom tak dobre sadli. Rada som v kontakte s tými časťami seba, ktoré sú jemné, láskavé, súcitné a prijímajúce – a práve tak sa cítim, keď odpovedám na fórach. Niekedy cítim láskavú energiu, ktorú túžim zdieľať s ostatnými. Keď rozdávam a podporujem druhých, rozhodne pri tom aj sama veľa dostávam. Jednou z veľkých výziev je pre mňa moja hladina energie: Som veľmi citlivá a bolesť iných na mňa vie mať často silný dopad, takže niekedy sa unavím a nejaký čas nemôžem odpovedať. Niekedy mi na tých ľuďoch tak veľmi záleží, niekedy nemám slová a chcela by som ich jednoducho len objať. Písomné vyjadrovanie mi ide obvykle oveľa lepšie než ústne, takže prostredie internetu mi uľahčuje oslovovanie ľudí, ale pracujem na tom, aby som viac rozdávala podporu a starostlivosť aj osobne, mimo internetu.

 

Šancu pomáhať ostatným považujem za obohacujúci dar

Ľudia často píšu na fórum vo chvíľach, keď sú v kríze; silno deprimovaní, uvažujúci o ublížení si, neraz aj samovražde. Najzložitejšie na zvládanie mi, subjektívne, pripadajú tieto situácie: Komunikovať s niekým, kto chce práve spáchať samovraždu, s niekým obsedantným, uviaznutým v cykle repetitívnych zúskostňujúcich myšlienok a s niekým vo veľmi náročnej životnej (sociálnej, rodinnej, ...) situácii, ktorú nemôžete ovplyvniť. Ako si s tým viete poradiť bez profesionálneho výcviku? Neodčerpáva to vašu energiu a neovplyvňuje negatívne váš život?

Ja by som pravdepodobne vymenovala iné náročné situácie, ktoré mám osobne problém zvládať, hlavne komunikovať s niekým nepriateľsky naladeným. No v situáciách, ktoré ste spomenuli, sa snažím byť oporou a navrhovať, aby skúsili terapiu. Myslím si, že niekedy je tým najlepším, čo možno pre niekoho urobiť, jednoducho byť s ním vo chvíľach bolesti. Moja energia sa občas vyčerpá, ale snažím sa zachovať si nadhľad a, ak potrebujem, poodstúpiť (step back). Život mi to nikdy negatívne neovplyvňuje. Šancu pomáhať ostatným považujem naopak za obohacujúci dar.

 

Vráťme sa ešte na chvíľu k situáciám, ktoré sú pre vás na fóre náročné: Keď niekto ide na takúto stránku hľadajúc pomoc, intuitívne by sme asi neočakávali, že bude nepriateľsky naladený voči tým, ktorí sa mu ju snažia poskytnúť. Nie je to však také ojedinelé. Zdá sa, že takíto ľudia sa často rozčúlia až pobúria, lebo projikujú mnohé svoje zlé skúsenosti do týchto nových situácií a „vidia“ z vlastného života dobre známe zlé úmysly a prístupy aj u anonymných ľudí, ako vy, ktorí sa im snažia pomôcť. Alebo sa jednoducho cítia stále nepochopení. Zaujímalo by ma, nakoľko je podľa vás vôbec možné niekoho pochopiť, keď má problémy, príznaky či vlastnosti, ktoré ste sama nikdy nemali. Mnohí v skutočnosti na internete hľadajú hlavne niekoho, kto prežil to isté, čo oni, predpokladajúc, že nik iný by ich nemohol pochopiť, ako ich to naučili skúsenosti s ľuďmi v („off-line“) ich živote. A predsa ste často, spolu s mnohými ďalšími, schopná spojiť sa s nimi nápomocným spôsobom. Vedeli by ste nám teda dať nejakú radu, ako by sme mohli byť v bežnom živote lepší k ľuďom s psychickými problémami, ktoré ste sami nikdy nemali a ktoré nám neraz môžu byť nepochopiteľné?

Viem, že keď vyhľadávam oporu sama pre seba, vždy chcem byť najviac zo všetkého vypočutá a pochopená. Nikdy som teda veľmi nerozmýšľala o potrebe nájsť ľudí, ktorí zažili to, čo ja. Ale predstavujem si, že mnohí skutočne hľadajú pomoc týmto spôsobom. Môže byť náročnou výzvou, keď do vás niekto na fóre projikuje negatívne pocity kvôli svojim očakávaniam a minulým skúsenostiam. Jednou z veľmi dôležitých vecí, ktoré som sa naučila na tom webovom fóre, je, že nikto nedokáže „vyriešiť“ problémy druhého; môžeme iba byť s ním/ňou na mieste, kde práve je. Cítim, že som schopná takejto spoluprítomnosti, hoci aj nedokážem vždy pochopiť boj (struggle), ktorému tá osoba práve čelí. Moja rada k osobným vzťahom by bola počúvať a byť s dotyčnou osobou, vypočuť ju a sedieť s ňou počas jej bolesti, smútku či strachu, ponúknuť podporu a prijatie.

 

Skúmaním svojho prenosu v terapii sa možno o sebe veľmi veľa naučiť a dospieť k uspokojivejším vzťahom k sebe aj druhým

Predpokladám, že ste sa toho od ľudí, ktorí vám pomáhali na internetových fórach v časoch, kedy ste tam sama prišli vyhľadať pomoc, aj veľa naučili. Čo z toho si vybavujete ako najdôležitejšie?

Z fór som sa naučila veľmi veľa. Myslím, že keď som tam prišla prvýkrát, stále zdolávajúca nejaké problémy s prenosom (transference issues) súvisiace s mojou terapiou, potrebovala som sa vyjadriť a cítiť vypočutá. Neskôr som sa učila už nielen z toho, ako mi tam priatelia pomáhali, ale tiež priamo vo svojich priateľstvách. To najdôležitejšie, čo som sa naučila, je o štýloch vzťahovej väzby (attachment styles) a ako rôzni ľudia rôzne vytvárajú vzťahy a zdolávajú v nich problémy a že je to OK. Znie to dosť jednoducho, ale bola som schopná cez skúsenosť dosiahnuť vyššiu úroveň prijatia a porozumenia. Tiež som si uvedomila, že je to niečo, s čím mám stále občas problémy. No i tak som v tejto oblasti urobila značný pokrok a som na to hrdá. Cítim, že učenie sa o rôznych častiach mojej mysle mi dopomohlo k lepšiemu uvedomeniu si mojich potrieb, a teda k lepšej starostlivosti o seba. Naučila som sa aj o limitáciách a že pre druhých môžeme spraviť najviac to, že uvedieme nové myšlienky, dáme nejaké návrhy, ale najmä stojíme pri nich ako ich blížne ľudské bytosti (fellow human beings).

 

Môžeme sa viac pozrieť na ten „problém s prenosom“, ktorý ste prežili? Mnohí ľudia s nejakým prenosom v terapii rozličnými spôsobmi „zápolia“, často i dosť bolestivo. Ako vnímate princíp a prínosy tohto procesu vy?

Môj terapeut raz povedal, že „prenos je len slovo“. Dnes rozumiem, čo tým myslel. Ľudia, život a vzťahy sú príliš komplexné na to, aby sa dali úhľadne kategorizovať jednoduchými slovami. Chápem to tak, že prenos je všade, vo všetkých vzťahoch, a môže sa vyskytovať aj v bežných každodenných interakciách s inými, hoci môže byť obzvlášť rozšírený a možno aj výraznejší vo vzťahu terapeutickom. Podľa mňa prenos nastáva, keď reagujeme na nejakú osobu v prítomnosti rovnakým spôsobom, akým sme reagovali na inú osobu v minulosti (možno s očakávaním, že sa k nám správa či bude správať, ako to robila tá osoba v našej minulosti). Niečo sa stane tu a teraz, spustí to spomienku z minulosti a my reagujeme podobne. Obvykle to, vrátane našich pocitov, nesedí k súčasnej situácii alebo je to v nej priam nevhodné. Niekedy je to asi zmes prítomnosti a minulosti. Reagujeme teraz, ale hlbší zmysel našich pocitov súvisí viac s minulosťou. V mnohých ohľadoch je to symbolické a predstavuje to kúsok skladačky. V prenose môže byť aj projikovanie, čo znamená, že svoje priania a potreby vkladáme do niekoho iného. V tom je tiež často veľa symbolizmu. Všetky naše pocity sú však skutočné a mali by byť rešpektované. Ak to všetko preskúmame bez odsudzovania, môžeme sa o sebe veľmi veľa naučiť.

Vo svojej terapii som si vytvorila veľmi silný prenos. Cítila som k svojmu terapeutovi veľmi silné, srdečné a láskavé pocity (ale nič sexuálne). Myslím, že mi poskytol presne to, čo som v tom období života potrebovala, teda táto moja reakcia bola veľmi prirodzená. Dnes tieto pocity vnímam ako symbolické, pretože predstavovali, čo si najviac cením na vzťahoch – emocionálne spojenie / puto. Istý čas som cítila hlbokú bolesť z toho, že som nebola schopná svoje pocity zdieľať s ním alebo mu ich nejakým spôsobom darovať, čo bolo spoločným motívom mnohých mojich vzťahov. Toto je ďalším príkladom symbolizmu, ktorý môže byť v prenose prítomný. V mojom prípade: „nemôžem sa darovať či zdieľať s druhým“. O svojich pocitoch som však bola schopná obšírne písať a zdieľať ich tak s ním týmto spôsobom. Môj prenos bol veľmi uzdravujúci. Nielenže ma moje city spojili s milujúcimi a dávajúcimi časťami mňa, ale samotná ich prítomnosť dokázala, že si vždy zvolím milovať, hoci aj čelím strate.

Moja rada tým, čo v terapii zápasia s prenosom, by bola, aby sa naň snažili pozerať ako na informáciu o sebe, akceptovali svoje pocity, boli na seba čo najmilší a čo najmenej sa odsudzovali. Je toho tak veľa, čo sa jeho skúmaním o sebe môžu naučiť a čo môže viesť k rastu a uspokojivejším vzťahom k sebe a k iným.

 

Súvisiace články:

Prečo skúšam písať o psychickom zdraví a chorobách?

Poďme spolu hovoriť o psychoterapii a odkrývať jej tajomstvá

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?