Poďme spolu hovoriť o psychoterapii a odkrývať jej tajomstvá

Autor: Lenka Abelovská | 6.4.2014 o 15:00 | (upravené 16.4.2014 o 23:53) Karma článku: 4,50 | Prečítané:  602x

"Viem, čo si ľudia myslia, keď hovorím o terapii: Že sa v nej staneš len sebeckou a zamilovanou do svojho cvokára. Avšak ako som len milovala všetkých ostatných, keď som konečne mohla hovoriť tak veľa sama o sebe," spieva Dar Williams v piesni What do you hear in these sounds?, spomínajúc s láskou na terapeutku, ktorá jej pomohla zbaviť sa depresie. Obávam sa, že na Slovensku sú predsudky voči psychoterapii u mnohých na celkom iných úrovniach než, podľa tohto citátu, prevládajú v USA. "Predsudky sú ako klince. Čím viac sa do nich búcha, tým viac držia," tvrdil vraj Dumas. Pred dvomi rokmi som zo zhrozenia z predsudkov začala na tomto blogu trochu nemotorne "búchať". Medzičasom prišlo vytriezvenie a rozhodnutie pre rozvážnejšiu stratégiu: Dozvedieť sa viac a hodnotné informácie, snáď zmysluplne zasadené do súvislostí, šíriť ďalej. Nielen vyzdvihovať pozitíva, ale napríklad i hľadať odpovede na otázku, prečo "toľkí" nedosiahnu želané výsledky. Je chyba v očakávaniach, prístupe, malej dostupnosti dobrých odborníkov? A zaujímať sa o tieto témy vôbec, ak nás psychické choroby doteraz obchádzali, či ak je naopak skúseností už "priveľa", no výhradne frustrujúcich, demotivujúcich?

 

Naozaj vieme, čo je psychoterapia?

"Považujem psychoterapiu za spôsob milovania. Myslím tým, že supervízia aj psychoterapia sú obe ľudskými situáciami, v ktorých sa dvaja ľudia pozorne, so záujmom, zvedavosťou, vášňou a rozpoltenosťou venujú jeden druhému. [...] Sú aj iné ľudské situácie venované [...] dosahovaniu spoločných cieľov, učeniu a učeniu sa novému, zažívaniu vecí spoločne. Avšak supervízia a terapia sú nevýslovne späté s pozornosťou, zvedavosťou, údivom, prekvapením, oddanosťou, súcitom, kompetíciou, námahou, vzdávaním sa - čo sú všetko vlastnosti intímnych, láskyplných vzťahov," píše kalifornský psychoterapeut, supervízor a autor množstva kníh Lawrence E. Hedges vo svojej (voľne dostupnej) knihe určenej terapeutom a ich supervízorom, The Relationship in Psychotherapy and Supervision (no nie je zďaleka prvým, kto už použil toto nečakané prirovnanie - psychotherapy / psychoanalysis as a form of lovemaking). Hlboké intímne puto, ktoré vzniká i v dobrej terapii, pritom Hedges označuje za "najuspokojujúcejšiu skúsenosť na planéte". Čo viac si už len možno priať? V inej zo svojich (tiež dostupných) kníh však upozorňuje napríklad na "znepokojujúcu pravdu, že psychoterapia dnes často posilňuje práve tie paradigmy, kvôli ktorým pacienti ostávajú uviaznutí vo frustrujúcom správaní mariacom ich vlastné zámery". Ups; tak žeby to radšej neriskovať?? V anglo-americkom prostredí sa navyše posledných pár desaťročí hromadia kritiky typu "v minulosti sme mohli so svojimi klientmi rozvinúť silné vzťahy. Dnes, tlačení do šetrenia času a peňazí, musia terapeuti pracovať rýchlo a týždenne vykazovať pokrok. Veľa sa v tom procese stráca," ako to formulovala klinická psychologička a spisovateľka Mary Pipher z Nebrasky vo svojej (temer celej voľne dostupnej) knihe Letters to a young therapist. Máme sa toho obávať aj u nás?

V printových médiách a na webových stránkach sa slovenskí psychoterapeuti kedy-tedy vyjadrujú aj k rozšírenej nevedomosti až dezinformovanosti našej verejnosti: Terapia "sa podceňuje", je to "niečo nečitateľné a neprehľadné", podľa psychologičky Hany Ševčíkovej opradené "rôznymi mýtami, strachmi, sem-tam dokonca i hanbou. Okrem iného i preto, že mnohí si nevedia predstaviť, čo sa vlastne v psychoterapii deje." No, ako podotýka psychologička Katarína Vítková v článku Úskalia psychoterapie, "vo väčšine spoločenských oblastí sa riadime premisou "neinformovanosť neospravedlňuje". O čo viac by to malo platiť v starostlivosti o vlastné zdravie." Autorka si zároveň uvedomuje, že chce možno "priveľa", a keby sama nebola odborníčkou v tejto oblasti, zrejme by tiež "išla na svoju prvú psychoterapiu s prílišnými alebo primalými, ale každopádne s nerealistickými očakávaniami". A pritom, ako to stručne vystihol profesor psychiatrie, esejista a spisovateľ Ivan Žucha vo svojej esejistickej recenzii Otázky psychoterapeuta, je dôležité, aby bol pacient "partnerom dostatočne nasýteným informáciami". Predpokladám, že hoci mnohé z nich musí poskytnúť vo vhodnej chvíli sám terapeut, vďaka vopred nadobudnutému prehľadu by mal pacient (minimálne) užitočnú predstavu o tom, čo sa potrebuje na úvod opýtať, čo si včas overiť a ujasniť.

Pre mňa, neskúseného laika, bolo fascinujúce už samotné pátranie v košatej literatúre o týchto témach, ku ktorému som neskôr pridala i priame spoznávanie skúseností konkrétnych ľudí a písomné "vypytovanie sa" niekoľkých pacientov (zatiaľ, žiaľ, iba mimoslovenských) i zopár (slovenských) terapeutov. Nie je prekvapujúce, že otázok mi neubúda, skôr naopak (veď predsa, opäť slovami prof. Žuchu, "otázky neriešia, otázky prinášajú hrozbu: hromadenie otázok" ;-) ). No i tak hádam moje články a rozhovory, ktorými sa plánujem podeliť o to, čo som si z tejto cesty za lepším porozumením zatiaľ odniesla, napomôžu k užitočnému i pútavému rozširovaniu obzorov všetkým čitateľom s otvorenou mysľou. Ak by ste sa boli ochotní podeliť so svojimi skúsenosťami (s terapiou, návštevou psychológa či psychiatra, hospitalizáciou, "samoliečbou" a podobne), pomohli by ste tak významne priblížiť čitateľom, pre nás predsa len relevantnejšiu, situáciu na Slovensku. Budem sa tešiť, ak mi napíšete. (Anonymitu zaručujem. Je mi jasné, že nie každý chce či môže zdieľať pod svojím menom svoje súkromie ako niektorí odvážni blogeri, napríklad aj na blogu SME.)

Krátka úvaha nad konkrétnym príkladom

Už môj prvý článok na tomto blogu viacerých podnietil napísať mi aj osobný odkaz. Snáď smiem citovať kúsok jedného z nich, keďže neobsahuje nič, podľa čoho by bolo možné autorku (bez zjavnej príčiny zrazu trpiacu depresiou) identifikovať: "[...] mám za posledný polrok nespočetné množstvo skúsenosti s psychológmi, psychiatrami, ezoterikmi, šamanmi a doktormi, ktorí stále nenašli príčinu môjho stavu. [...] lieky, testy, vyšetrenia, odbery, rozhovory... zatiaľ  neboli na nič. Začína stále viac platiť veta "človeče, pomôž si sám, aj druhý ti potom pomôže". Neodsudzujem odborníkov, ezoterikov ani nikoho, kto vie pomôcť, akokoľvek, ale viem, že začínam pochybovať nielen o vede. Každý, kto zažil psychické a iné problémy, mi dá za pravdu. Ak si sám nepomôžeš, tak nikto." (Žiaľ, netuším, ako sa jej situácia ďalej vyvíjala, hoci by ma to bezpochyby zaujímalo.) Vnímam to (vo všeobecnej rovine) ako pozoruhodný príklad, že aj myseľ nebrániaca sa typickými predsudkami voči pomoci odborníkov a, ako sa zdá, nenaraziaca na "čierne ovce medzi nimi" (po stretnutí s tými by totiž iste vyjadrila aj ich kritiku či svoje rozhorčenie), môže mať problém získať pre seba účinnú psychologickú pomoc.

Vyvstalo z toho pre mňa hlavne týchto pár otázok: Keď antidepresíva obvykle začínajú účinkovať až po niekoľkých týždňoch, aj v prípade neúspechu ich treba vysadzovať postupne (neviem, ako dlho, ale nejaký ten čas k čakaniu na vyskúšanie iného lieku to pridá) a nájsť skutočne vhodný liek môže trvať občas i roky, no hlavne keď vytvorenie dôverného, potenciálne liečivého vzťahu s psychoterapeutom trvá často týždne až mesiace (podľa povahy človeka), pričom neraz v takomto vzťahu je možné odkryť neuvedomované príčiny pacientovho stavu (prípadne konštatovať, že sú prevažne biologické, a tak nemedikamentózna pomoc môže byť "iba" oporou, sprevádzaním, uľahčovaním údelu, nie "odstraňovaním príčin")... ako do toho zapadá hľadanie pomoci u toľkých v priebehu jedného polroku? Nikoho tým implicitne nekritizujem, iba sa pýtam a naznačujem svoj dojem, že možno bol problém aj v očakávaniach a v tom, že odborníci vhodne neobjasnili ich prípadné nerealizovateľné stránky. (Nakoľko má byť však lekár zodpovedný za vedenie pacienta k vytrvalosti a trpezlivosti? Neviem. Akurát "šamani" a "ezoterici" zrejme obvykle stavajú na úmyselnom vzbudzovaní privysokých očakávaní, pretože im v tom nebráni profesionálna etika a zakladá sa na tom vratký efekt ich placeba.) Podobný dojem totiž vyvstáva aj zo záveru citovaného odkazu, ktorý pôsobí ako prekvapujúce sklamanie vyplývajúce z polročných skúseností. Neviem však, čo presne tu pisateľka zahŕňa pod pojem pomoc. Každopádne; bez toho, aby sa človek túžiaci po pomoci (-touto formuláciou sa vyhýbam pridlhej odbočke k mnohým, ktorí si ani neuvedomujú / nepripúšťajú, že ju potrebujú) snažil pomôcť si aj sám, to predsa (obvykle či nikdy?) nejde.

Úlohou odborníkov je pomôcť človeku v tom, aby si pomohol a naučil sa pomáhať si efektívnejšie neskôr aj bez ich asistencie. Priznám sa, že s tým súvisela aj jedna z mojich (mnohých) hlavných zvedavostí, keď som začala zisťovať viac o tejto téme: Ako možno človeka primäť k tomu, aby si sám pomohol, keď to doteraz nedokázal? (Vari len tým, že sa mu odkryjú dôvody, prečo mu to nešlo?) Skutočne, niektorých odrádza od vyhľadania pomoci (aj) práve niečo s týmto súvisiace: Pocit, že im niet pomoci, že je ich údelom byť takí, akí sú, trpieť tak, ako trpia, ... - keby to tak nebolo, keby sa vedeli tomu vzoprieť, urobili by to predsa. Nuž a keď ešte aj v terapii musí človek "sám pracovať na svojej zmene", aké by mala pre nich opodstatnenie? Niekedy je v tom, zdá sa, primiešaný aj nepomenovaný strach vyplývajúci z predstavy, že ak raz vyhľadajú odborníka a ten im (rýchlo) nepomôže, bude to už definitívnym dôkazom, že ich situácia je bezvýchodisková. Kým to neskúsili, ľahšie si uchovávajú skrytú nádej, že "raz možno niekto predsa len"... Nie je to však prakticky len čakanie na Deus ex machina?

Aké výhody má dozvedať sa viac o psychoterapii?

"Úspešne psychoterapeuticky liečení pacienti vnášajú do spoločnosti viac sebareflexie a empatie," tvrdí psychiater a psychoterapeut doc. Jozef Hašto. Aj preto v tom istom rozhovore pre Nota bene vyjadril i poľutovanie, "že nemáme viac psychoterapeuticky liečených pacientov." Mnohí sa dlhodobo trápia (ba v krajnom prípade si siahnu na život) bez toho, aby vyskúšali túto možnosť zmeny, ďalší sa nechajú odradiť zlou skúsenosťou, pretože v nej vidia "prototyp" terapie, netušiac, nakoľko inak môže vyzerať, aké sú v nej ich práva, akú silu môže časom nadobudnúť, ak sa do nej naplno zahĺbia, ba niekoho rýchlo odradí aj úspešný odborník iba preto, že nesplní jeho nerealistické očakávania... V stave komplikovanom chorobou či iným utrpením je nepochybne náročnejšie zháňať si potrebné informácie, utvárať si vhodný obraz a formovať relevantné splniteľné požiadavky. Podobne aj preniesť sa cez prípadné zlé prvotné skúsenosti a veriť, že neboli odrazom prevládajúcej reality, ale okolností, ktorým sa dá vyhnúť. Preto má logiku zaujímať sa o ňu skôr, než by nás k tomu niečo dohnalo.

Ďalší dôvod, prečo sa dozvedieť "vopred" (či "pre istotu") viac, vysvetľuje napríklad americký profesor psychológie Art Markman: "Môžem vám zaručiť, že sa v živote dostanete do situácií, kedy kvôli povahe svojej mysle nebudete vedieť vysvetliť, prečo konáte, ako konáte. [...] Keď sa potom rozhodnete, že potrebujete nejakú liečbu, budete mať lepšiu predstavu o tom, aký typ terapie by ste mali vyhľadať. [...] Keďže toľké príčiny nášho správania spadajú mimo nášho vedomia, potrebujeme niekoho, kto sa vie pozrieť na naše prostredie a výchovu a pomôcť nám identifikovať faktory ovyplyvňujúce naše správanie." Mimochodom, profesor histórie a amerických štúdií Robert Abzug v tomto kontexte citoval i ďalší z možných dôležitých cieľov terapie, ako ho uviedol existenciálny psychológ Rollo May (1909-1994), školiteľ verejnosti známejšieho I. D. Yaloma: "Ľudia prahnú po niečom autentickom, ale často nepoznajú sami seba natoľko, aby vedeli, čo vlastne chcú. Avšak vďaka terapii si môžu vyvinúť jazyk na pochopenie svojich emócií a svojho jedinečného ja." Ako je zjavné, tieto prínosy sa týkajú potrieb a prežívania "bežných" ľudí čeliacich obvykle náročným, no nie práve extrémnym situáciám. Ako sa chystám priblížiť v niektorých ďalších článkoch, psychoterapia či psychologické poradenstvo (couselling) však môžu mať až nečakane priaznivé účinky aj za okolností, kde by sme možnosť zásadných zmien hádam ani nečakali.

Obaja vyššie citovaní profesori zdôrazňujú aj dôležitosť osvety o histórii a cieľoch psychoterapie a upozorňujú, že filmy a televízia ich často nezobrazujú realisticky. Napríklad obvykle vynechávajú dôležitý fakt, že terapia vyžaduje od oboch strán (čiže i klienta) náročnú prácu. Potreba informácií však naráža na (asi najmä v anglofónnom svete) závratné množstvo popularizačných kníh, článkov, propagačných kampaní, ktoré môžu niekedy navodiť i zmätok, pocit stratenosti. O zorientovanie čitateľov sa potom snažia publikácie ako napríklad Navigating the Mindfield: A Guide to Separating Science from Pseudoscience in Mental Health (Prometheus Books), alebo aj webové stránky, z ktorých ma zaujala najmä Psychotherapy Brown Bag svojimi erudovanými kritickými rozbormi vedeckých člákov o výskumoch psychoterapie. Jej autori sú si, mimochodom, tiež vedomí toho, že každý nie je týmito témami fascinovaný ako oni, a teda si o nich informácie sám od seba nevyhľadáva. Veria však, že musia pre tento typ výskumu "vytvoriť trh a publikovať o ňom toľkými spôsobmi, ako je to len možné, s cieľom prepojiť tých, ktorí to potrebujú, s informáciami, ktoré im najpravdepodobnejšie pomôžu nájsť účinnú starostlivosť a lepšie pochopenie akejkoľvek psychickej choroby, ktorá by mohla ovplyvňovať životy ich alebo ich blízkych." A hoci ponuka informácií o týchto témach v slovenčine za posledné roky výrazne stúpla, ich zviditeľňovanie (a "vytváranie trhu") má stále svoje odpostatnenie.

Informovanosť je dôležitá, tu rovnako ako inde, tiež aby sme mohli svoje názory a rozhodnutia zakladať na aspoň trochu širšom obraze a nie len pár anekdotických skúsenostiach či pár náhodne zapamätaných faktoch pokrývajúcich vždy len isté čiastočky problematiky. Hoci väčšina z nás tieto informácie nevyužije pre vlastnú potrebu, i tak by malo pozitívny dopad, ak by mala verejnosť oveľa realistickejšie predstavy o psychoterapii a jej klientoch. Napríklad už preto, že skreslená predstava akejkoľvek "väčšiny" o "menšine" bežne vedie k neopodstatnenej nedôvere, odsudzovaniu, povyšovaniu sa a/alebo inému správaniu (prinajmenšom psychicky) ubližujúcemu jej nevinným členom, ako nám stále potvrdzujú nespočetné príklady.

Čo však možno získať takto "z druhej ruky"?

Každá psychoterapia je jedinečná ("šitá na mieru") a nepochybne detailne nesprostredkovateľná neprenosná skúsenosť. Už aj preto sa nikdy nebudem snažiť poskytnúť čitateľovi pomoc s psychickými problémami pochopením princípu pomoci iným. Na druhej strane, v rámci snahy uviesť čo najviac užitočných zdrojov rada dávam do pozornosti práve aj knižné publikácie (v češtine ich vydal Portál) príbehov z terapie, ktoré beletristicky spracovali poprední úspešní terapeuti - medzi najznámejších zahraničných patria nepochybne Irvin D. YalomYoram Yovell, na Slovensku píše o svojich pacientoch napríklad Eva Reichelová. Veď napriek nesporným pozitívam odborných a popularizačných kníh aj článkov (ktoré môžu laikov tým či oným odradiť, hoci často predstavujú i pútavé kazuistiky, jedny niekedy príliš stroho, neliterárne, druhé zase možno vypichujúc len "čitateľsky lákavé" zvláštnosti a ostávajúce skôr na povrchu) sú to práve strhujúce a neuveriteľné pravdivé príbehy konkrétnych ľudí, ktoré majú asi najväčší potenciál búrať predsudky, tlmiť strach, ukázať šírku možností osobnostného rastu a významných zmien v každom veku a neraz určite aj, podobne ako kvalitná beletria - fikcia, posunúť čitateľa ďalej na jeho vlastnej, jedinečnej ceste.

Verím, že napriek absencii literárnych kvalít nás môže trochu "posunúť vpred" i takéto žurnalisticko-blogové pátranie po princípoch, formách a účinkoch "toho záhadného psychoterapeutického milovania" skrytého obvykle medzi štyrmi stenami. Hoci neustále budem mať na zreteli mnohé obmedzenia svojich snáh; to celkom zásadné vystihol napríklad Zygmunt Bauman na začiatku svojej knihy Tekutá láska (toto je, pravdaže, opäť len môj neumelý preklad): "Čím ste starší, tým lepšie viete, že akokoľvek veľké sa môžu myšlienky zdať, nikdy nebudú dosť veľké na to, aby obsiahli [...] bohatú hýrivosť ľudskej skúsenosti. Čo vieme, prajeme si vedieť, usilujeme sa vedieť, musíme sa snažiť vedieť o láske či odmietnutí, bytí osamote či spolu a zomieraní spolu či osamote - môže to všetko byť usmernené, usporiadané, spĺňať normy konzistencie, kohézie a kompletnosti stanovené pre menej dôležité záležitosti? Možno môže - v nekonečnom čase [...]. Nie je to tak, že ak sa o najdôležitejších záležitostiach ľudského života povie všetko, tie najdôležitejšie veci ostanú nevypovedané?"

 

Použité zdroje:

text v úvode citovanej piesne

Lawrence E. Hedges (2013): The Relationship in Psychotherapy and Supervision, dostupná napr. aj na stránke s neustále rastúcim množstvom elektronických kníh, Free Psychotherapy Books

Anotácie niektorých kníh Lawrence E. Hedgesa

Hana Ševčíková: Pre tých, čo zvažujú navštíviť psychológa, Denník SME, 22. 11. 2013 - knihy recenzovanej autorky nájdete pokope na jej vlastnej stránke

Dana Závadová a Mirina Hochelová: Očami psychologičky: Psychoterapia bola obľúbená, ale tie časy sú preč, Pravda.sk, 19. 12. 2013

Katarína Vítková: Úskalia psychoterapie, blog Ligy za duševné zdravie

Ivan Žucha: Otázky psychoterapeuta, Knihy a spoločnosť, č. 6, 2007

Mary Pipher: Letters to a young therapist. Stories of hope and healing. Basic Books, 2003

Jennifer McAndrew: Robert Abzug Explores the Rise of Psychotherapy in America

úvodný text na Psychotherapy Brown Bag z 28. 10. 2009

Zygmunt Bauman: Liquid Love: On the Frailty of Human Bonds, Polity, 2003

 

Vybrané internetové zdroje relevantných základných informácií o terapii:

Portál pomoci pri psychických problémoch, obsahujúci aj vysoko informatívnu (hoci ešte nekompletnú) databázu slovenských psychoterapeutov - Psyche.sk

http://www.dusevnezdravie.sk

http://www.coachingplus.org/psychoterapia.html

Rozhovory s osobnosťami z oblasti psychoterapie

(základné informácie často poskytujú aj webové stránky konkrétnych psychoterapeutov)

anglicky napríklad:

http://www.psychologytoday.com/basics/psychotherapy

http://www.effectivechildtherapy.com

http://www.psychotherapybrownbag.com/psychotherapy_brown_bag_a/links.html

http://phtherapies.wordpress.com

Blogy na SME.sk (ktoré som si zatiaľ všimla) o skúsenostiach s psychickými chorobami a/alebo psychoterapiou:

http://hola.blog.sme.sk

http://gemela.blog.sme.sk

http://kozarovabarbora.blog.sme.sk

http://troianova.blog.sme.sk

http://demjanova.blog.sme.sk

http://igorracko.blog.sme.sk

http://guzyova.blog.sme.sk/r/63079/B-ako-Bulimia.html

________________

Pýtate sa, prečo som si vybrala túto tému? Bližšie vysvetlenie je v predošlom článku.

________________

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?