Hľadáte krásu všade vôkol seba? Aj v ľuďoch, ktorí sú "iní"?

Autor: Lenka Abelovská | 15.8.2013 o 15:10 | Karma článku: 5,49 | Prečítané:  657x

Výhybka, ktorá presmerovala jeho kariéru, sa zrodila vďaka na pohľad banálnemu zážitku na jednej manhattanskej autobusovej zastávke. Rickovi Guidottimu, v roku 1998 ešte uznávanému módnemu fotografovi pracujúcemu pre najprestížnejšie svetové značky, na nej náhodou padlo do oka pekné dievča. Nápadné nielen svojou krásou, ale tiež genetickou odlišnosťou od väčšiny: albinizmom. Guidotti začal hneď po príchode domov spoznávať túto i ďalšie genetické poruchy a ako fotograf bol zasiahnutý najmä vizuálnou stránkou prezentácie tých, ktorí nimi trpia: Našiel iba smutné, dehumanizujúce fotografie, zobrazujúce choroby, nie ľudí. Rozhodol sa pohľad a postoj väčšiny zmeniť. Založil neziskovú organizáciu Positive Exposure, spoznávajúcu a prezentujúcu sociálne a psychologické skúsenosti ľudí rôznych vekov, etnicít a kultúr žijúcich s genetickými, fyzickými, kognitívnymi a behaviorálnymi poruchami. Ako inak, priepastné rozdiely sú i tu: Napríklad zatiaľ čo Guidotti o nich v USA natočil film On beauty, vo východnej Afrike sa stále predávajú časti tiel ľudí s albinizmom na šamanské praktiky a vyše 80 % tých, čo uniknú zavraždeniu, tam zomiera na rakovinu kože pred 40. rokom života.

 

Keď sa Guidottimu podarilo vyhľadať dievčinu, ktorá ho tak zaujala, a presvedčiť ju, aby sa nechala fotografovať, prišla na stretnutie nesmelá, rezignovane zhrbená, nekomunikatívna. Vďaka jeho blahodarnému prístupu však odchádzala usmiata, vzpriamená, s novonadobudnutým pocitom sebavedomia. Úprimné úsmevy na všetkých fotkách od tohto autora nepochybne svedčia aj o jeho schopnostiach ich vyvolávať a videá z fotografovaní približujú ešte lepšie ich veselú, uvoľnenú atmosféru. Hádam už samotný tento primárny dopad by mohol dávať projektu zmysel. Jeho ambície sú však vyššie...

 

"Nenechajme si diktovať inými, kto je krásny!"

Ak ste čítali článok Noví radikáli, ktorý pre júnové Nota Bene napísal Dušan Ondrušek (prípadne dokonca knihu rozhovorov We are the New radicals (A Manifesto for reinventing Yourself and Saving the World) alebo knižku The Greater Generation, ktoré v tomto článku spomína), možno ste si už fotografa Ricka Guidottiho zaradili medzi tzv. nových radikálov, teda ľudí, ktorí sa po rokoch úspešnej, vysoko ziskovej kariéry rozhodli pre zásadnú zmenu - málo platenú prácu, ktorá im však pripadá zmysluplnejšia a prináša pocit naplnenia.

Vo svete módy bol Guidotti už dlho frustrovaný z toho, že mu iní kázali, koho fotografovať, určovali, "kto je krásny". Časom si lepšie uvedomil, aké je pre ľudí dôležité pochopiť a vidieť krásu v samotnej ľudskosti. Jeho zážitok súvisiaci s albinizmom spustil aj ďalšie úvahy a otázky. Ako dosiahnuť, aby ľudia vnímali tých, ktorí sú kvôli genetickej odlišnosti viditeľne "iní", nie ako obete, nie ako diagnózy, ale predovšetkým ako ľudí, s ich vlastnými výzvami, radosťami a starosťami? Ako odstrániť ľutovanie a strach, zmeniť správanie? Pre začiatok hlavne presmeroval svoj fotoaparát z modeliek na tých s vrodenými chorobami.

Len v USA je nejako geneticky postihnuté každé piate dieťa. Napríklad albinizmus sa v Európe a Severnej Amerike vyskytuje vo frekvencii 1 : 20000, vo východnej Afrike sa odhaduje až na 1 : 2000. Nezisková organizácia Positive Exposure, ktorú Guidotti založil, začala fotografiami; ich výstava Positive Exposure; The Spirit of Difference od roku 2001 putuje po svetových galériách a snaží sa postihnutých ľudí ukazovať tak, ako ich vnímajú ich rodičia a priatelia, čiže aj ako hodnotnú súčasť spoločnosti. Nasledovali rôznorodé iné programy, vrátane množstva interview, prednášok pre školy, univerzity, medikov či zdravotníckych pracovníkov, workshopov na zvyšovanie sebavedomia postihnutých i spomínaného tohtoročného filmu On beauty (O kráse), oslavujúceho bohatstvo a krásu ľudskej rôznorodosti. Prostredníctvom vizuálneho umenia Positive Exposure vplýva aj na odborníkov starajúcich sa o duševné i fyzické zdravie, ba aj na ľudskoprávne záležitosti.

 

Priblíženie života s Duchennovou svalovou dystrofiou zlepšilo prístup zdravotníkov k ľuďom s touto chorobou

Na jednom z projektov Positive Exposure spolupracovala s organizáciou Parent Project Muscular Dystrophy (PPMD). Táto neziskovka poskytuje informácie o svalovej dystrofii a starostlivosti o ľudí ňou trpiacich, ale tiež ovplyvňuje znenie nových amerických zákonov s ňou súvisiacich a finančne aj organizačne podporuje výskum tohto vrodeného ochorenia postihujúceho chlapcov. Od roku 2000 na výskum vyzbierala 450 miliónov dolárov, čo sa v poslednom desaťročí odrazilo na predĺžení očakávanej dĺžky života ľudí so svalovou dystrofiou o desať rokov. Napomohlo tomu zrejme aj vydanie prvých Štandardov starostlivosti pre jej liečbu, v roku 2008.

Podľa zakladateľov PPMD väčšina terapeutov nemala poriadnu predstavu o praktických stránkach starostlivosti o chronicky chorých pacientov, čo neraz viedlo napríklad k nerealistickým očakávaniam. V snahe zmeniť túto situáciu aspoň v súvislosti s Duchenneovou dystrofiou spojila PPMD sily s Positive Exposure v projekte nazvanom Mother of PEARLS. Matky chorých chlapcov začali písať blogové príspevky približujúce ich každodenný život, ilustrované Guidottiho fotografiami. V povedomí a prístupe zdravotníckeho personálu vrátane špecializovaných terapeutov ich detí vraj cítia pozitívne dopady. Okrem toho blogovanie väčšina vníma aj ako osobne prínosnú skúsenosť.

Positive Exposure plánuje tento projekt rozšíriť. Nielen cez medzinárodné aktivity a výstavy o svalovej dystrofii, ale tiež snahou zväčšovať počet chorôb, ktoré budú týmto štýlom približované, a rozširovať okruh čitateľov, najmä z rôznych medicínskych profesií.

 

Keď je výzor človeka dôvodom pre vraždu...

Ľudia s výraznými telesnými odlišnosťami dnes už nie sú "odkázaní na" kariéru živého exponátu v obludáriu, ako bolo bežné ešte v prvej polovici minulého storočia (v tomto kontexte odporúčam článok Dáma s bradou, trojnohý muž a tí ďalší Nota bene č. 134) a niektorí majú možnosť upútať davy svojimi prínosnými myšlienkami viac než nezvyčajným výzorom (ako dokazuje napríklad motivačná prednáška s názvom No arms, no legs, no worries). Avšak zbytočných problémov, ktoré im kvôli predsudkom do cesty stavia "väčšina", je stále nespočetne veľa, od nepríjemného správania na ulici či v úradoch a inštitúciách až po... priame ohrozenie života. Stále je veľa miest, kde vrodená "inakosť", hoci pre spoločnosť neškodná, býva potrestaná smrťou. Dva značne odlišné príklady: Až v ôsmych krajinách by vás podľa zákona odsúdili na trest smrti, ak ste homosexuálne orientovaný. Inde na vás napriek platnej legislatíve číhajú "pytliaci" v prípade, že ste sa narodili s albinizmom.

Albinizmus je charakteristický neprítomnosťou pigmentácie v koži, vlasoch a očiach, spôsobujúcou zraniteľnosť slnkom aj iným silným svetlom. Skoro všetci ľudia s albinizmom majú zlý zrak a väčšina je klasifikovaná ako "oficiálne nevidomá". Hoci sa táto vrodená porucha vyskytuje celosvetovo, sú oblasti, kde je až desaťnásobne častejšia. Žiaľ, je to práve v Afrike, kde jej neprajú jednak podnebie a finančná situácia sťažujúca ochranu pred slnkom, nedostupnosť lekárskej starostlivosti, ale tiež kultúrne prostredie, tradične ponímajúce ľudí s albinizmom ako podradných. V očiach mnohých má hodnotu iba ich telo; podľa mýtických presvedčení majú jeho časti magickú schopnosť prinášať bohatstvo, keď sa užívajú v lektvaroch pripravených miestnymi šamanmi. Takouto vidinou zisku motivované vraždy začala tanzánska polícia dokumentovať až v roku 2006, hoci sa dejú od nepamäti. Aktivisti za práva ľudí s albinizmom však oficiálne čísla považujú za značne podhodnotené. Ukázalo sa, že časti takýchto tiel sa vyvážajú aj za hranice Tanzánie, napríklad do Konga.

Od roku 2008 pôsobí v Tanzánii kresťanská charitatívna organizácia Under The Same Sun (UTSS), ktorú založil Kanaďan Peter Ash. Vybudovala tam centrum poskytujúce informácie, šíriace osvetu a asistujúce ľuďom s albinizmom pri vyhľadávaní informácií, vzdelania, zdravotnej starostlivosti a komunitnej podpory. Cez jej webovú stránku možno prispieť napríklad na okuliare a ochranné odevy, čo rozdáva tým, ktorí si ich nemôžu dovoliť. Verejnosti ponúka rôznorodé materiály o albinizme, vrátane podrobného vysvetlenia, prečo sa považuje za nevhodné označenie albín, zoznamu tipov, ako môže prispieť k zmene vnímania týchto ľudí každý z nás, alebo napríklad odporúčaní pre pedagógov, ktorí majú dieťa s albinizmom v triede.

 

Prečo sa pokúšať vzoprieť vrodenému zmyslu pre ľudskú krásu, keď má evolučné opodstatnenie?

Tak ako iné živočíchy, aj my ľudia máme vrodené kritériá pre posudzovanie telesnej príťažlivosti. Napriek istým rozdielom medzi historickými obdobiami a kultúrami, mnohé z nich sa ukázali byť univerzálne. Univerzálny je aj do prevažnej miery nevedomý vplyv, ktorý má výzor človeka na naše posudzovanie jeho vlastností, ba aj správanie k nemu. Tieto rozdiely v prístupe vedú k utváraniu rozdielneho sebaobrazu, k odlišnému správaniu, výkonom, spokojnosti, ... ba i zdraviu. Podľa štatistík mávajú ľudia považovaní všeobecne za príťažlivých väčšie úspechy v práci, viac priateľov, lepšie sociálne zručnosti, vyššie sebavedomie, ba bývajú aj o čosi zdravší. Do značnej miery sa to pripisuje fenoménu zvanému sebanapĺňajúce proroctvo (self-fulfilling prophecy) v kombinácii so stereotypizujúcim predsudkom, že "čo je krásne, to je dobré". Ak, napríklad, niekoho od detstva väčšina jeho okolia považuje a priori za dobrého a priateľského a správa sa tak k nemu, má obvykle tendenciu to oplácať a oveľa ľahšie sa takým vďaka týmto vonkajším vplyvom aj stane. A ľudia si skutočne za príťažlivým vzhľadom domýšľajú pozitívne vlastnosti. V čom tkvie toľká sila krásy?

Najzjavnejšou je úloha príťažlivosti pri výbere partnera na produkciu potomstva. V r. 1883 si polyhistor Francis Galton, bratranec Charlesa Darwina, všimol, že spriemerovanie ľudských tvárí do jedného obrázku vedie k tvári o to príťažlivejšej, o čo viac tvárí sa použije. Neskôr túto našu preferenciu priemerného výzoru biológ Johan Koeslag pomenoval koinofília. Keďže väčšina prejavujúcich sa mutácií je pre organizmus nevýhodná a keďže prirodzená selekcia viedla počas mnohých generácií k prevahe vlastností osvedčených v danej populácii (jedinci so znevýhodňujúcimi rysmi sa (vôbec či natoľko) nereprodukovali), šance splodiť úspešné potomstvo sú vyššie s rodičom, ktorý nemá žiadnu zjavnú mutáciu a od priemeru sa odlišuje čo najmenej. (Tento prístup, pravdaže, zároveň okliešťuje šance, aby sa uchytili ojedinelé mutácie prinášajúce výhody.) Dôležitý vplyv však prichádza už dlho pred samotným uchádzaním sa o partnera: počas výchovy. Rodičia obvykle investujú viac energie, pozornosti a starostlivosti do tých potomkov, ktorých biologická zdatnosť (fitness), "kvalita" a reprodukčný potenciál sa javia vyššie. Nie, neplatí to iba vo zvieracej ríši, ba viaceré štúdie dokazujú, že lepšiu rodičovskú starostlivosť obvykle dostávajú deti bližšie ideálu krásy.

Z biologického hľadiska má teda zmysel cítiť príťažlivosť voči zdravým a priemerným jedincom, aj podporovať ich viac už v detstve, aby sa ich potenciál rozvinul a šance na úspešnú reprodukciu sa uchovali či, najlepšie, ešte stúpli. Problém však predstavujú hlavne vplyvy, ktorými príťažlivosť (a hlavne nepríťažlivosť) siahajú ďaleko za hranice snahy o uchovanie zdravého a úspešného rodu. Dôvody a dôsledky príťažlivosti objasňujú viaceré navzájom sa dopĺňajúce teórie. Či už zamerané primárne na socializáciu a dopady spoločenských očakávaní, alebo na úlohu fitness v evolúcii, všetky predpovedajú veľký vplyv príťažlivosti minimálne na posudzovanie druhých i zaobchádzanie s nimi, ako aj na vlastnosti a správanie tých, na ktorých je toto posudzovanie a zaobchádzanie zacielené. Doterajšie výskumy, hoci vo všeličom stále nedotiahnuté, ich predpovede do značnej miery potvrdzujú.

Mnohé morálne pravidlá sa snažia tieto naše vrodené tendencie regulovať a príslovia či mravné ponaučenia autorít nás v rôznych obmenách upozorňujú, že nemáme súdiť podľa výzoru. V živote predsa v prevažnej väčšine situácií a súvislostí vôbec nejde o to, kto "má gény nakoľko blízke akémusi ideálu maximálnej fitness" (a teda na základe toho v našom nevedomí vyvoláva takú či onakú odozvu). Samozrejmosť, s akou toto morálne hľadisko asi väčšina z nás prijíma, je však tiež trochu nebezpečná: Tak ako vo všakovakých iných prípadoch, aj tu máme tendenciu namýšľať si, že je samozrejmé, že sa podľa týchto princípov správame, veď ich predsa považujeme za správne. (Pre ilustráciu rozmanitosti podobných sebaklamov aspoň jeden špecifický príklad: Francúzi podľa výskumov veria, že plytvajú iba trošku - vyhadzujú len 1-5 % nakúpených potravín, zatiaľ čo v skutočnosti ich vyhadzujú až 14-25 %.) Ako  na záver podotýkajú aj autori rozsiahlej meta-analýzy o úlohách príťažlivosti v ľudskom živote (Maxims or myths of beauty? A meta-analytic and theoretical review.), je v ľudských silách vzoprieť sa týmto nevedomým, automatickým procesom a správať sa uvážlivejšie, ľudskejšie. Tak ako pri iných zmenách tohto typu, podmienkou je však najskôr v sebe tieto vplyvy úprimne hľadať a identifikovať, a tomu napomáhajú práve výskumy, ktorých výsledky nás na ne upozorňujú.

 

Čo zmôže "Positive exposure"?

Načo sa teda snažiť o "pekné" fotky ľudí viditeľne iných kvôli genetickej poruche, keď sa nám prirodzene páčia "priemerné a bezchybné" tváre? Hoci Guidottiho zjavne v prvom momente ovplyvnila, zdá sa, práve príťažlivosť istej slečny, predpokladám, že jeho snaha o zmenu vnímania krásy by sa dala vnímať ako dôraz na iné preferencie než tie "súvisiace s prenosom naj génov do ďalších generácií", ako upozornenie na iné typy (aj) fyzickej/vizuálnej krásy, než je atraktivita. Stavil pri tom na jej kvalitné (možno až umelecké (?)) zobrazenie, oslovujúce čosi hlbšie v nás, kam si mravoučné slová nájdu cestu oveľa ťažšie. Azda sa pri tom využívajú, pre zmenu na pozitívny účel, aj isté naše stereotypy či automatizmy - keď obraz vyvolá pozitívny pocit, sme náchylnejší uvažovať o zobrazených ľuďoch pozitívne, ba možno i zmeniť svoje správanie...

Podľa svojich slov chce Guidotti týmto prístupom tvoriť inkluzívnejšiu spoločnosť, pomôcť hendikepovaným začleniť sa do komunity. Zdôrazňuje, že je našou zodpovednosťou ustáliť svoj pohľad a vidieť krásu namiesto odvracania ho preč v snahe "nezízať".

 

Prvotne inšpirované dokumentom rádia CBC1:

Garth Mullins: The Imaginary Albino (v rámci relácie Ideas)

Použité zdroje:

Langlois JH, Kalakanis L, Rubenstein AJ, Larson A, Hallam M, Smoot M. (2000) Maxims or myths of beauty? A meta-analytic and theoretical review. Psychol Bull.126(3):390-423.

http://positiveexposure.org/

Winnie Hu: Learning Empathy by Looking Beyond Disabilities, NY Times, June 21, 2011

http://www.underthesamesun.com/

http://en.wikipedia.org/wiki/Koinophilia

http://en.wikipedia.org/wiki/Beauty#Human_beauty

http://en.wikipedia.org/wiki/Physical_attractiveness#Social_effects

mesačník Nota bene č. 134 a 144

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?