Genetička Zdenka Bartošová: Študovať prírodné vedy sa oplatí

Autor: Lenka Abelovská | 14.3.2013 o 5:02 | (upravené 22.4.2014 o 17:11) Karma článku: 8,39 | Prečítané:  2625x

V bakalárskej práci rozoberala význam maladaptácií pri evolučnom formovaní ľudského správania, v magisterskej skúmala jeden z proteínov starajúcich sa o konce kvasinkových chromozómov. Práve pri práci na diplomovom projekte, v Laboratóriu funkčnej a komparatívnej genomiky eukaryotických organel na Univerzite Komenského, prišla na to, že výskum a laboratórny život sú pre ňu ako stvorené. Počas doktorandského štúdia na Masarykovej univerzite zisťuje detaily o mechanizmoch opráv poškodenej ľudskej DNA. V rámci práve sa pomaličky rozbiehajúceho projektu, ktorého ambíciou je poskytnúť na tomto blogu náhľady do života začínajúcich slovenských vedcov, nám Zdenka priblížila svoju cestu k vede, svoj pohľad na prednášajúcich i študentov, situáciu v bratislavských a brnianskych výskumných inštitúciách či prácu v laboratóriu a jej skĺbenie s osobným životom.

 (foto: archív ZB)

 


Zdenka Bartošová (1985, Bratislava) po maturite na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca vyštudovala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského biológiu so špecializáciou genetika. Bakalárskej práci s názvom Biologická a kultúrna evolúcia: Význam maladaptácií pri formovaní ľudského správania sa venovala pod vedením prof. Ľubomíra Tomášku, ktorý bol následne tiež školiteľom jej magisterskej diplomovej práce Analýza funkcie a mechanizmu regulácie telomerického proteínu Taz1 v Schizosaccharomyces pombe (v angličtine). V rámci doktorandského štúdia sa na Biologickom ústave Lekárskej fakulty Masarykovej univerzity v Brne od roku 2009 venuje štruktúrne špecifickým endonukleázam v homologickej rekombinácii pod vedením dr. Lumíra Krejčího. Od septembra 2012 je na materskej dovolenke so synom Emilkom.

 

Tvoja mama je uznávanou genetičkou pôsobiacou na Onkologickom ústave svätej Alžbety, predtým roky na Ústave experimentálnej onkológie SAV. Nakoľko to zohralo úlohu v tvojom rozhodnutí pre genetiku?

Niekedy sa sama čudujem, že som nakoniec skončila na genetike, lebo cesta do cieľa mala množstvo odbočiek. Mama mi skôr dala vzťah k prírodným vedám a povedomie, že niečo ako labák existuje. Potom, keď som už bola na vysokej škole, bola zdrojom množstva cenných informácií, ktoré mi uľahčili niektoré rozhodnutia.

 

Splnilo štúdium na PriF UK tvoje očakávania?

Bohužiaľ musím povedať, že hneď v prvom semestri som bola trošku sklamaná. Prišla som nadšená na prvú prednášku a akurát sa meotarom premietali nejaké malé, zelené, fixkou napísané písmenká, ktoré všetci zúrivo opisovali. Sotva som niečo počula. Potom som zistila, že skoro všetky prednášky sú takéto. Možno som vtedy mala skreslené predstavy o vysokej škole, ale čakala som niečo trošku viac ako prepisovanie "telefónnych zoznamov". Ale keď sme sa už špecializovali, nabralo to úplne iné obrátky. Možno to bola aj taká úvodná skúška, že kto vydrží.

 

Ako teda celkovo spomínaš na študentské časy?

Aj keď to bolo vcelku stresové obdobie, veľmi rada spomínam na roky strávené na výške. Určite som sa nenudila, stále sa niečo dialo. Aj keď by som vtedy so sebou asi nesúhlasila, boli to vcelku bezstarostné roky.

 

Boli na tvojej ceste k vede okrem mamy aj iní, ktorí ťa "postrčili tým správnym smerom", poskytli silnú motiváciu či vzor?

Áno, bol to pán profesor Tomáška. Práve v tom prvom semestri, keď som bola celkovo sklamaná, jeho predmet Všeobecná biológia ma veľmi nadchol. Išlo skôr o zaujímavosti z biológie. Ďalej sme mali napísať esej - Vedecký projekt mojich snov - a to bola tá interaktivita, ktorú som očakávala aj od iných predmetov. Prístup profesora Tomášku bol jedným z dôvodov, prečo som chcela robiť bakalársku prácu pod jeho vedením, a tak som sa neskôr dostala do jeho labáku. Tam som dospela k definitívnemu rozhodnutiu, že výskum a laboratórny život je pre mňa ako stvorený.

 

Bol tu aj nejaký výrazný zážitok, ktorý ovplyvnil tvoj vzťah k vede či rozhodnutie o nasmerovaní kariéry?

Nedá sa povedať, že by som mala konkrétny zážitok, skôr to bolo celé obdobie druhého, tretieho ročníka na vysokej škole. Nasmerovanie k samotnej vede bola súhra viacerých faktorov. Jednak sa mi dostali do rúk všelijaké knižky, prevažne vysvetľujúce rôzne evolučné teórie. Veľmi ma bavilo rozmýšľať a diskutovať o takýchto veciach. Potom to prehĺbila samotná bakalárska práca, ktorá bola na túto tému. Popri práci na nej som sa dozvedela množstvo zaujímavých vecí, ktoré sa vyskúmali, a bola nimi fascinovaná, čo ma utvrdzovalo v túžbe tiež niečo takéto robiť. V tom období som zároveň pociťovala silné znechutenie materiálnym svetom. Takže dokopy som v bádaní videla niečo krásne a napĺňajúce.

labakPriFUK2011.jpg

Pohľad na najväčšiu z miestností spoločného laboratória katedier biochémie a genetiky,
teda Laboratória funkčnej a komparatívnej genomiky eukaryotických organel,
kde Zdenka pracovala na svojom diplomovom projekte
(foto: archív LA, r. 2011)

 

V bakalárskej diplomovej práci si sa venovala biologickej a kultúrnej evolúcii a rozoberala otázky ako napríklad; vďaka čomu práve človek dosiahol dominantné postavenie na Zemi, ako sa v procese prírodného výberu udržalo maladaptívne správanie a či práve maladaptácie stoja za mnohými špecificky ľudskými formami správania. Pre mnohých iste trochu prekvapujúce témy pre študentku genetiky...

Podľa mňa to bola perfektná téma. Rada spomínam na jej samotné vypracovávanie. Páčilo sa mi, že som sa musela pozrieť aj do odborov nie genetických, až skôr sociálnych. Všetko bolo pre mňa zaujímavé. A potom sa pokúsiť o nejakú syntézu, a tak možno získať ucelenejšiu predstavu, čo sa vlastne okolo nás deje. Práve multidisciplinarita tejto témy bola pre mňa veľmi napĺňajúca. Bola tam aj troška genetiky - predsa len; evolúcia...

 

Na magisterskom štúdiu si sa však už, pod vedením toho istého školiteľa, venovala kvasinkám...

V rámci diplomovej práce som prešla na molekulárnu biológiu kvasinkových telomér. Táto téma je zaujímavá a dôležitá z hľadiska stability genómu, lebo teloméry chránia konce lineárnych chromozómov. V prípade nefunkčnosti telomér dochádza k vzniku rôznych aberácií, ktoré môžu viesť k smrti bunky, alebo naopak k jej nesmrteľnosti, čo sa študuje hlavne v spojitosti s rakovinovými bunkami.

 

Čo bolo cieľom tvojho podprojektu?

Ja som sa konkrétne venovala telomerickému proteínu Taz1 u Schizosaccharomyces pombe. Taz1 zabezpečuje správnu funkciu telomér tejto kvasinky. V rámci svojich experimentov profesor Tomáška pozoroval, že Taz1 vzniká v dvoch formách - v plnej a skrátenej. Zaujímala nás funkcia tejto skrátenej formy a či by práve jej vznik nemohol súvisieť s nejakým kontrolným mechanizmom tohto proteínu. Hladina proteínov v bunke a jej rôznych častiach musí totiž byť regulovaná. A práve táto skrátená verzia Taz1 sa zrejme nemôže dostať do jadra, kde sa nachádzajú teloméry, lebo jej chýba tzv. jadrový lokalizačný signál. Ďalej nás zaujímal mechanizmus vzniku tejto skrátenej verzie. Zdalo sa, že nemohol vznikať nijakým doteraz známym spôsobom. Tak sme dúfali, že by sme mohli objaviť nejaký úplne nový mechanizmus pre vznik skrátených foriem proteínov, ktorý by reguloval ich funkcie. Bohužiaľ, počas diplomovej práce som stihla len vylúčiť zopár navrhnutých možností, takže táto téma ostala otvorená.

(Článok prezentujúci výsledky tohto projektu, na ktorých sa Zdenka podieľala, môžete nájsť tu.)

LF_MU.jpg

Pohľad z chodby na časť budovy kampusu Masarykovej univerzity,
v pozadí Fakultná nemocnica
(foto: archív LA)

lab_Brno.jpg

V jednej z miestností Laboratória rekombinácie a opráv DNA
(foto: archív LA)

 

Prečo si sa rozhodla odísť práve do Brna, na Biologický ústav LF MU?

V tomto prípade bolo moje rozhodnutie založené na čisto osobných dôvodoch. Niekedy veľké rozhodnutia vôbec nesúvisia s vedou.

 

Z kvasinkových proteínov ako objektu výskumu si presedlala na ľudské. Skús nám priblížiť, čomu sa v laboratóriu venujete.

Laboratórium môjho terajšieho šéfa Lumíra Krejčího je prevažne biochemické a skúma mechanizmus opravy DNA pomocou homologickej rekombinácie. Homologická rekombinácia zodpovedá za opravu dvojvláknových zlomov DNA, ktoré sú inak pre bunku smrteľné. Naša práca spočíva hlavne v tom, že purifikujeme (teda čistíme od ostatných zložiek bunky) jednotlivé proteíny zúčastňujúce sa tohto reparačného procesu, a potom testujeme ich aktivitu na rôznych formách DNA, ktoré napodobňujú situáciu v bunke počas homologickej rekombinácie. Pod aktivitou myslím, či daný proteín napríklad strihá DNA, alebo rozpletá jej dvojzávitnicu, alebo spája jej "polámané" kúsky. Tiež testujeme, ako sa rôzne proteíny navzájom ovplyvňujú v týchto procesoch, poprípade aký vplyv majú na ich aktivitu posttranslačné modifikácie, teda úpravy, ktorými bunka dokáže napríklad regulovať ich funkciu či ovplyvňovať ich umiestnenie v bunke.

 

Vysvetlivky niektorých pojmov:
Homologická rekombinácia je proces v bunkovom jadre, ktorý môže slúžiť na opravu tzv. dvojvláknových zlomov DNA, čiže poškodení, pri ktorých sa "roztrhnú" obe vlákna dvojzávitnice DNA. Pri oprave využíva identické alebo podobné úseky DNA - homologické k tomu poškodenému. Existuje mnoho typov tohto mechanizmu a všetkých sa zúčastňuje množstvo proteínov, ich funkcie siahajú od rozpoznania poškodenia a "nasmerovania" potrebných proteínov k nemu až po finálne zacelenie "zaplátanej" časti. Chromozóm sa tak síce "zacelí", ale v závislosti od typu opravy môže dôjsť aj k väčšej či menšej strate jeho úseku.
Jedným z typov HR je aj neskôr spomínaný single-strand annealing.
Posttranslačné modifikácie sú vratné chemické úpravy už hotových proteínov (čiže po ukončení ich translácie = biosyntézy), ktoré vykonávajú rôzne špecifické enzýmy v bunke a pozmenia tým ich vlastnosti, štruktúru a/alebo aktivitu a/alebo umiestnenie v rámci bunky. Patria teda medzi regulačné mechanizmy, spúšťané rôznymi signálmi (napr. hormonálnymi). V prípade potreby môžu napr. aktivovať či inaktivovať enzým (napr. fosforyláciou) alebo napr. umožniť presun aktivátora transkripcie do jadra a tým viesť k spusteniu prepisu určitého génu.
Patrí medzi ne aj neskôr spomínaná sumoylácia, čo je naviazanie drobného proteínu SUMO (Small Ubiquitin-like Modifier), ktoré pozmení štruktúru a funkciu modifikovaného (oveľa väčšieho) proteínu. Sumoylácia sa podieľa na regulácii mnohých dejov vrátane transkripcie génov, prenosu proteínov do jadra, programovanej bunkovej smrti, odpovede na stres či bunkového cyklu.

 

Čo je tvojou úlohou?

Ja sa venujem niekoľkým konkrétnym proteínom. Študujem vzťah medzi dvoma ľudskými proteínmi - štruktúrne špecifickou endonukleázou Mus81/Eme1 a helikázou RecQL5 a RecQL4. Totiž, dôsledkom opravy poškodení DNA pomocou homologickej rekombinácie sú "rôzne poprepletané" vlákna DNA. Endonukleázy ich strihajú, čím obnovujú pôvodnú dvojzávitnicovú štruktúru DNA - tu dochádza k ukončeniu procesu opravy. Spomínané helikázy tiež obnovujú pôvodnú štruktúru DNA, no nie strihaním, ale rozpletaním. Bunka preferuje nápravu DNA po homologickej rekombinácií práve rozpletaním, čo má veľký význam pre uchovanie pôvodnej genetickej informácie. Ale podľa našich výsledkov sa zdá, že tieto helikázy podporujú aktivitu endonukleáz, čím vlastne idú kvázi proti sebe. Ja sa snažím popísať tento proces a vysvetliť, v akej situácii v bunke by tento proces mal opodstatnenie.

Popri tom mám jeden kvasinkový projekt, kde sledujem, ako vplýva posttranslačná modifikácia (tu konkrétne sumoylácia) na štruktúrne špecifickú endonukleázu Rad1/Rad10. Tento proteínový komplex strihá také štruktúry DNA, ktoré vznikajú počas určitých dvoch typov opravy DNA (nukleotidovej excíznej opravy a podtypu homologickej rekombinácie zvaného single-strand annealing). Zdá sa, že sumoylácia tejto endonukleázy pôsobí ako kontrolný mechanizmus jej aktivity.

 

Vysvetlivky niektorých pojmov:
Nukleotidová excízna oprava je typ opravy bodového poškodenia jedného vlákna DNA spôsobeného UV žiarením. Spočíva v odstránení krátkeho úseku s poškodením a jeho nahradení syntézou na templáte neporušeného vlákna.
Štruktúrne špecifická endonukleáza je enzým schopný "prestrihnúť" dvojvlákno DNA na určitom mieste, ktoré rozozná podľa jeho 3D štruktúry. Zúčastňuje sa istých foriem opravy DNA.
Helikáza je enzým rozpletajúci dvojzávitnicu DNA. Okrem určitých typov opravy DNA sa zúčastňuje aj replikácie DNA (vlákna treba najskôr oddeliť, aby na templáte každého z nich mohlo vzniknúť nové).

 

Čím ťa zatiaľ obohatili skúsenosti z tohto laboratória a čím všeobecne život v ČR?

Nové laboratórium ma nesmierne obohatilo. Jednak to bola pre mňa úplne nová téma, takže som musela popracovať na teoretických znalostiach. A potom úplne nové laboratórne techniky, takže som si pekne rozšírila repertoár, čo viem spraviť. Mimo labáku som mala možnosť lepšie spoznať českú mentalitu a Brno. Je to veľmi milé mesto a cítila som sa v ňom veľmi príjemne. A ešte musím spomenúť, že samotné odsťahovanie sa z domu a postavenie sa na vlastné nohy má blahodarný účinok na dušu.

 

Odniesla si si zo štúdia či práce v laboratóriu niečo aj do svojho mimopracovného života?

Áno; prestala som sa báť varenia.

 

chodba_lab.jpg

Steny chodby, medzi dverami do jednotlivých miestností laboratória,
zdobia umelecké fotografie jeho členov
v priestoroch brnianskeho univerzitného kampusu.
(Zdenku si môžete všimnúť vľavo.)
(foto: archív LA)

 

 

Čo ti priniesli stáže na zahraničných pracoviskách?

Minulé leto som bola tri mesiace vo Francúzku, v Montpellier. Prišla som sa tam naučiť techniku DNA combing. Bola som nadšená tým, že je to zase niečo úplne nové. Okrem iného som vcelku rada, že som vďaka tejto stáži konečne prekonala svoju averziu k mikroskopom, lebo inak by som sa asi zbláznila. Páčilo sa mi, že bol vcelku bohatý aj mimolabákový život, a samozrejme, po rokoch sa konečne hodiť do mora. Bol to tiež zaujímavý pocit byť úplne sama v úplne cudzom prostredí. Nadchýnalo ma, že som mohla prebádať nové miesta, a veru Montpellier je krásne mesto. Ale keďže mám priateľa, na dlhšiu stáž by som ísť nechcela.

 

Kedy a za akých podmienok by si sa chcela vrátiť na Slovensko?

No to je otázka. Chcela by som sa vrátiť na Slovensko, lebo tu mám rodinu. Vrátiť by som sa chcela po post-doktorandskej stáži niekde v zahraničí. Ale v týchto plánoch je zatiaľ ešte priveľa premenných, keďže teraz idem na materskú. Ale keď príde čas sa sem vrátiť natrvalo, tak by som očakávala, že by neboli problémy s financovaním môjho výskumu, ako napríklad niekoľko mesiacov "sucha", a robila by som s ľuďmi, ktorí majú dobrú pracovnú morálku.

 

Predpokladá sa, že časť mladých žien plánujúcich rodinu vníma nutnosť plného nasadenia v laboratóriu i rýchlosť pribúdania poznatkov, kvôli ktorej je problematické na pár rokov "nebyť v obraze", ako dôvod vzdať sa vopred vyhliadok na experimentálnu prácu. Neobávaš sa vplyvu materskej dovolenky na svoju vedeckú kariéru?

Našťastie som sa týmto nemusela veľmi zaoberať, lebo to prišlo neplánovane. Tak len idem ďalej s tým, čo život dáva. Ale o kariéru sa až tak neobávam, lebo teraz práve ukončujem rozbehnuté projekty a chystáme ich na publikáciu, takže by som aj tak začínala niečo nové. A to je už jedno, či teraz, alebo o dva roky neskôr. Len aby mi do roka vyšli články... Inak si myslím, že sa materskej netreba obávať, počas PhD. to možno nie je úplne najšťastnejšie, ale potom, keď sa žena vráti späť do práce, tak môže v kľude začať robiť na niečom novom a aktuálnom a o veľa nepríde.

 

Zdenka_Emilko.jpg

Tento rozhovor sme pripravovali koncom minulého leta,
dnes má už Emilko pol roka.
(foto: archív ZB)

 

Nakoľko kompetitívny je výskum, ktorému sa venuješ, a ako sa to odzrkadľuje v praxi?

Moje projekty sú tak na strednej úrovni kompetívnosti. Vychádza veľa článkov o "mojich" proteínoch a niekedy naozaj tŕpnem, či v nich nenájdem to, čo práve robím. Zatiaľ som mala šťastie, takže z toho usudzujem, že sa nemusím až tak báť, že by mi niekto vyfúkol moju prácu. Je to trošku stresujúce, ale v každodennej práci si to vôbec nepripúšťam.

 

Ako sa s tým vyrovnávaš?

Nevyrovnávam :-).

 

Ako je to s financovaním tvojho výskumu? Si platená inštitúciou alebo priamo školiteľom z grantu? Musíš sa podieľať na zháňaní peňazí?

Financovanie môjho výskumu, a vlastne výskumu celého labáku, sa starajú školiteľ a pár post-doktorandov. Musím povedať, že veľmi dobre. Ešte som nezacítila, že by sme mali nejaký finančný problém, alebo že by sme sa museli nejako obmedzovať. Platená som z týchto grantov.

 

Aké sú tvoje skúsenosti s výučbou študentov?

Každý rok musím odučiť asi tri cvičenia všeobecnej biológie pre medikov. Je to stále jedna rovnaká metóda, takže pre mňa je to len rutina. Prínosné na tom vidím len to, že niekedy je vcelku sranda; študenti sú vážne vtipní. Okrem toho vediem jednu študentku v labáku, ktorá k nám prišla pred troma rokmi, ešte ako stredoškoláčka. Je mimoriadne šikovná a veľmi sme si sadli. Teraz už v podstate pracuje úplne samostatne a konzultujeme len výsledky. Teším sa z jej úspechov.

 

Ako vnímaš súčasných študentov na Slovensku a v Česku? Na akademickej pôde sa posledné roky veľa hovorí o tom, ako žalostne klesá ich úroveň, rozsah a hĺbka znalostí zo strednej školy, miera motivácie, ba dokonca aj základná slušnosť.

Keďže so študentmi nie som až tak v kontakte, nie som úplne kompetentná sa vyjadriť. Ale, čo som si všimla za tých pár hodín cvičení, čo mám; motivácia je dosť nízka. Lenže to sú ešte len prváci, ktorí si medicínu asi nevybrali kvôli molekulárnym metódam. Čo do správania sa, tak práve najhorší sú zahraniční študenti, ktorí si platia školné. Zrejme z tohto dôvodu necítia potrebu nejakého rešpektu.

 

Ako teda vnímaš návrhy na spoplatnenie štúdia? Zvýšilo by motiváciu a snahy študentov?

Určite sú pre aj proti. Ale skôr sa prikláňam k názoru, že by k zlepšeniu nedošlo. Predpokladám na základe skúseností so spomínanými zahraničnými študentmi, že by sa mnohí k štúdiu stavali tak, že si zaplatili titul a len čakajú pár rokov, kým ho dostanú. Pokiaľ ide o vyučujúcich, myslím si, že peniaze nie sú potrebné na to, aby si niekto prerobil, zaktualizoval alebo inak zaktraktívnil svoju prednášku. Potom stačí mať na skúške vyššie nároky, čo by viedlo k väčšej selekcii, a tým pádom k zvýšeniu kvality.

 

A čo naopak vyučujúci, školitelia, nadriadení? Tí sú zase v dnešnej dobe, minimálne na Slovensku, nadmerne zaťažení administratívnymi a manažérskymi povinnosťami. Pociťuješ ako študentka túto ich prílišnú zaneprázdnenosť?

Môj šéf je určite veľmi vyťažený, ale máme raz za týždeň pevne stanovenú hodinu konzultácií, čo mi väčšinou stačí. V prípade, že by som potrebovala súrnejšie niečo prebrať, tak si vždy čas nájde.

 

Nemá to aj svoje výhody v podobe väčšej voľnosti v laboratóriu, nutnosti učiť sa samostatne rozhodovať?

Mne kontakt so školiteľom raz za týždeň veľmi vyhovuje. Však kým človek vyprodukuje nejaké relevantné výsledky, to aj trvá a asi by som sa zbláznila, keby mi niekto stál za chrbtom. Popravde, bez možnosti samostatnosti by sa mi laboratórna práca asi moc nepáčila. Pre mňa je veľmi dôležité, že viem, čo mám spraviť, a celú realizáciu si naplánujem sama.

 

Vedcom z času na čas kladú novinári otázku, čo považujú za hlavný problém slovenskej vedy, príp. aj školstva. Ako to vnímaš ty?

V slovenskej vede som nerobila, ale čo-to som za svoj život odpozorovala. Môj názor je, že sú to dva hlavné problémy, ktoré idú ruka v ruke. Jednak slabé financovanie, a zároveň často apatia vedeckých pracovníkov. Nedostatok ambícií, s čím súvisí aj nedostatok grantov. A keď aj príde nejaký balík peňazí, tak podľa dobrých socialistických mravov každý dostane trošku, aby boli všetci spokojní, ale nič sa nespraví. Ale už dlho nie som "updatovaná", tak možno dnes je to už lepšie.

 

Nakoľko je to v Česku odlišné?

Zdá sa mi, že v ČR je to výrazne lepšie. Samozrejme môžem hovoriť len za Univerzitný kampus MU, kde robím. U nás väčšina šéfov labákov urobila vcelku významnú kariéru v zahraničí a taký ten progresívny mrav západnej vedy doniesla so sebou domov. Vzhľadom na svoju dobrú reputáciu dostali veľké granty, takže nie je problém s financovaním, a zároveň vedia, čo majú robiť. Tiež sa mi zdá, že administratívny personál je tu veľmi akčný, čo vedúcim labákov určite zefektívňuje prácu.

 

Zdenka_GJH.jpg

V januári 2010, v rámci teraz už 6. rok úspešne bežiaceho
cyklu absolventských prednášok na Gymnáziu Jura Hronca,
porozprávala Zdenka stredoškolákom o regulácii bunkového cyklu
v prezentácii nazvanej Štyri ročné obdobia bunky
(foto: archív ZB)

 

Má podľa teba laická verejnosť na Slovensku dostatok kvalitných informácií z prírodných vied? Kde vidíš rezervy či nedostatky v ich propagácii?

Myslím, že pre tých, čo majú záujem, je v dnešnej dobe internetu informácií až až. Skôr ich kvalita je niekedy pofidérna. Niekedy prehnaná snaha zaujať alebo fascinovať vedie k tomu, že poskytované informácie sú úplne skreslené až nepravdivé.

 

Čomu z tvojho odboru by mal podľa teba rozumieť aj ten, kto ho neštudoval?

CSI je čistá fikcia :-). Alebo skôr by som chcela len tak všeobecne povedať, že veda nie je len o rakovine. Keď už nič, tak sú aj iné ochorenia. Veda je o pochopení biologických procesov; čo sa to v tej bunke vlastne deje. A až s týmto poznaním sa môžeme čoraz lepšie zameriavať na jej využitie pre človeka.

 

group2009.jpg

S kolegami a šéfom (druhý zľava v strednom rade)
z Laboratória rekombinácie a opráv DNA v r. 2009
(fotka je zo stránky laboratória)

 

Čo je podľa teba dôležité pre dobré fungovanie laboratória?

Okrem prístrojov, materiálu a dobrých nápadov je tiež dôležité, aby sa ľudia cítili príjemne na pracovisku. Neviem si predstaviť chodiť každý deň, na veľa hodín, na miesto, ktoré by som neznášala. U nás prevažne všetci spolu vychádzame. Máme vcelku dosť spoločných aktivít. Pri rôznych príležitostiach si objednáme pizzu alebo niekto donesie tortu, hráme spoločenské hry alebo ideme na piknik...

 

Stretávaš sa teda s kolegami aj mimo práce?

S niektorými kolegyňami sa stretávam aj mimo labáku. Väčšinou ideme do našej obľúbenej hospody, poprípade do kina alebo sa korčuľovať.

 

Koľko času zvykneš tráviť v laboratóriu?

Vcelku dosť, ale snažím sa tomu nájsť nejakú rozumnú mieru. Samozrejme, niekedy niektoré procedúry časovo nepustia a je treba ostať dlhšie. Ale rokmi sa mi len potvrdilo, že keď je človek unavený, tak všetko skôr dopacká a je to v konečnom dôsledku kontraproduktívne.

 

Ako sa s tým dajú skĺbiť záľuby a oddych? Akým "mimopracovným aktivitám" sa zvykneš venovať?

Ešte som sa nie vcelku dopracovala k skĺbeniu záľub a labáku. Väčšinou, keď prídem po práci domov, som príliš unavená na nejakú náročnejšiu aktivitu. Tak večery väčšinou ostávajú pri filme alebo posedení s kamarátmi. Časom som si vyhradila víkendy ako posvätné. To najradšej idem na nejaký výlet, na nejaké miesto, kde som ešte nebola, pofotiť si to tam. Mám aj zopár iných záujmov, ale k nim sa dostanem tak zriedkavo, že mi je až hlúpe tu o tom hovoriť.

 

Čo pre teba znamená úspech vo vede, ako by si ho definovala?

Podľa mňa úspech je prichádzať na naozaj zaujímavé a nečakané objavy v téme, ktorá človeka zaujíma. Tiež by som predpokladala, že kvalita výsledkov sa odzrkadlí na kvalite publikácií. Za úspech úspechov by som považovala, kebyže daný výsledok naozaj objasní nejaký proces a nespôsobí ešte väčší chaos. Ale to sa veľmi často nestáva.

 

Oplatí sa v dnešnej dobe študovať na Slovensku prírodné vedy?

Určite.

_________________________________

Rozhovor vznikal písomne na prelome augusta a septembra 2012.  
O dôvodoch odkladu jeho publikovania sa dozviete v predošlom, úvodnom článku.

Vysvetlivky: LA

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?