Nových chemických látok s potenciálne terapeutickým účinkom, aj v onkológii, dizajnujú či nachádzajú vedci neustále mnoho, do bežných médií sa však správa o nich dostane obvykle len v prípade, že je objav spojený s niečím "čitateľsky zaujímavým", napríklad ak sa ho zúčastnia slovenskí či českí vedci. Na druhej strane je takýchto tlačových správ možno i mätúco veľa, hlavne pokiaľ neprinášajú pridanú hodnotu v podobe aspoň trošku komplexnejšej predstavy o celom probléme (nie len v podobe napríklad štatistických údajov o závažnosti ochorenia) a priblíženia (aspoň tých laicky stručne vysvetliteľných) špecifík daného prípadu. Aktuálny článok v Proceedings of the National Academy of Sciences of the USA (PNAS) ma motivoval k pokusu o takéto, a predsa (v mojich očiach stále príliš) stručné, podanie.
Doterajší výskum naznačuje, že protinádorových liečiv pravdepodobne potrebujeme obrovské množstvo; aj preto každý prírastok do ich rozrastajúcej sa rodiny je novou nádejou pre časť budúcich pacientov. Už jednotlivé typy zdravých buniek nášho tela sa totiž od seba značne líšia. Predstavme si ešte, že príčiny zvrhnutia sa bunky na rakovinovú môžu byť mnohoraké a zakaždým ide o kombináciu niekoľkých zlyhaní. Hoci početné charakteristiky zhubného bujnenia ich spájajú, čím je liečba presnejšie prispôsobená konkrétnemu prípadu, tým menšie by mohlo byť riziko vedľajších účinkov i neúspechu. V budúcnosti sa na spôsoby, ktorými sa súčasná medicána snaží bojovať proti nádorom, bude iste aj odborná verejnosť pozerať s hrôzou, možno i väčšou, než nás teraz napĺňajú niektoré felčiarske praktiky dávnej minulosti. (Už dnes táto hrôza časť pacientov motivuje k alternatívnym prístupom, neraz však oberajúcim aj o šancu, ktorú by priniesla odborná liečba.)
Medzi pracoviská venujúce sa aplikovanému výskumu v tejto oblasti patrí aj spoločnosť OncoMed Pharmaceuticals. Špecializuje sa na vývoj protilátok zacielených na kľúčové bielkoviny buniek iniciujúcich nádory, nazývaných tiež "rakovinové kmeňové bunky". V minulotýždňovom čísle časopisu PNAS jej pracovníci opísali vývoj ďalšej takejto protilátky, OMP-18R5, jej testovanie a overovanie mechanizmu účinku na vnútrobunkovej úrovni.
OMP-18R5 výrazne spomaľovala rast istých typov ľudských národov pankreasu, hrubého čreva, prsníku a pľúc implantovaných do myší s oslabenou imunitou. Pri jej kombinácii s bežne používaným chemoterapeutikom bolo dokonca pozorované zmenšovanie nádoru. Ten vplyvom protilátky ani dlho po vysadení lieku nezačal opäť rásť. Bunky takto ošetrených nádorov mali tiež desaťkrát zníženú schopnosť vytvoriť nový nádor po prenesení do "zdravej" myši.
Úloha OMP-18R5 nie je rovnaká ako v prípade protilátok tvorených imunitným systémom. Vedci využívajú tento typ bielkovín (jednu podskupinu imunoglobulínov) pre ich schopnosť špecificky rozpoznať a naviazať sa na konkrétne miesto cieľovej bielkoviny. OMP-18R5 svojou väzbou znefunkční určitý typ receptorov prenášajúcich signály podporujúce nádorový rast. Priaznivo tým tiež mení odpoveď bunky na chemoterapeutikum.
Prípadné používanie tejto látky v praxi závisí minimálne od výsledkov prebiehajúcich klinických štúdií. Tie sú, mimochodom, vo všeobecnosti nákladné do prehnanej miery kvôli s nimi spojenej administratívnej záťaži. (To je však téma hodná samostatného článku...)